Basnicky.sk

Vodopád,tak možem nazvať svoj úprimny plač.
Plač,čo vznika z uprimnej lasky, krivdy a odlučenia dvoch zalubenych tiel.
A nechapavosti dospelych,ktory povedia len:
Osud to tak chcel.
Chcel,aby sme plakali,ale znovu ako dvaja padlí anieli na nohy vstali a zvolali:
Nas nič nezničí,pre nas sa život ešte nekončí.
Sme ako ruže,čo nezničí žiadny mráz.
Sme ako ich sila,ktorá prebýva v nás.


Vodopád, tak možme nazvať svoj úprimny plač.
Plač,čo neutlmi ani treskot, vrtanie či hlasné vravy.
V duši máme potom čierno a smutno ako perie vrany.
Keď náš plač utíchne, vnútri ešte stále padá vodopád.
Ale ako každý vieme,že to nie je a nebude náš posledný pád.
Ze sa len tak lahko nedáme,že na nohy ako nebojacní rytieri vstaneme a do boja sa s trápením a a osudom vydáme.

Posledná aktualizácia: 6. 11. 2009 21:57