Basnicky.sk

Zaciatok skoly, prva trieda. Novy kamarati a kamaratky. Nove zazitky, novy ludia, nove miesta a predovsetkym nove zkusenosti. Kamarati - ano to su ty mili ludia ktorych mame blizko u srdca, ale dokazeme byt na nich tak odporny ze sa potom sami nad sebou dlho zamyslime... Mam ich vela, obcas poviem ty si moj najlepsi kamarat, ale v skutocnosti klamem. Nie, najlepsi kamarat to neni, ved ked si preberiem myslienky, neni to tak, lebo viem, ze by som dokazala byt bez neho rok, ze by som aj nanho dokazala zabudnut. Lenze ja som toho najlepsieho kamarata isto poznala v prvej triede. Martin. Taky tichy chlapec, uprimny, rad hraval futball, bola s nim sranda, dobre sa s nim kecalo, jednoducho mily chlapec. Myslim ze mal hnede oci, kratke hnede vlasy... Jeho otec je vietnamec a jeho mama slovenka. Povod nehraje rolu, je jedno ako vyzera - ved ide o to, aky je vo vnutry, ci sa s nim citim dobre...

V jeden den... najhorsi v mojom zivote zazvonil telefon - no zdvihol to brat, takze som takmer nic nepocula. Spoznala som hlas, bol to Tomáš - (Martinov brat). Dost ma zarazilo, ako sa Milan tváril. Isla z neho uzkost a akosi cudne sa tvaril. Potom polozil sluchatko, pozrel sa na mna a povedal nieco v zmysle " to bol tomas, martin zomrel pri autonehode mas to povedat Ďurčovi" (jeho triedny ucitel).

Vtedy som nejako nepochopila co to vlastne povedal, myslela som si ze keca, ved boli prazdniny vsak uz sme mali ist do skoly a zase sa vidiet... Po chvilke som vybehla von, zazvonila na kamaratku ze nech pride rychlo von musim jej nieco povedat... Poprosila som ju nech ide s nami za Martinovym "najlepsim" kamaratom a vysvetlila o co ide. Zacala sa smiat - "neverim ti". " toto by som si predsa nevymyslela". Nasledoval druhy sok. vysli sme po schodoch a zazvonili na jeho uz vzpominaneho kamosa.

Bol dost prekvapeny co tam robime. Ja som zase nevedela co povedat, ale na tu chvilu nikdy nezabudnem. Prehovorila som traslavym hlasom a s prestavkami: " ahoj... je mi to velmi luto... ale volal Tomas ze martin zomrel.... keby si to prosim mohol povedat Ďurčovi a.... mi to je velmi luto" Z jeho usmevu sa z chvilky na chvilku stala uplne vazna tvar, neveriaca co pocuje, pocitujuca uzkost smutok a hlavne zmetok. Nedokazem si predstavit, co asi tak robil ked zavrel dvere.

V tu chvilu ako sme odchazali po schodoch som ucitila slzu v oku ale potlacila som to spet. Neplakala som. Ked som prisla do skoly uz to niekolky vedeli ale ostatny nic netusili... Pametam sa ako som otvorila dvere do ich triedy a tam na lavici bola prekrasna cervena ruza oviazana stuzkou. Nevedela som co povedat, ale uvedomila si ze to asi neni sen ale skutocnost. V noci som mavala sny ze Martin sedi vedla mna a rozprava sa so mnou, vravel mi ze nech nedavaju nikam prec jeho veci, ze on zije ze sa vrati, ze to nie je on kdo umrel. Mala som povedat Tomasovi nech nie je smutny, ale neurobila som to. O par dni bol pohreb. Bolo tam ozaj vela ludi, vela ziakov co sa s nim prisli rozlucit, vela Tomasovych spoluziakov, mojich a Martinových, príbuzný jeho i ostatných aj moji rodicia ktory ho mali radi. Uz si nepametam s kym som tam stala a pozerala na tu velku budovu kam isli jeho známý. Viem, ze brat bol s Tomasom, viem ze mu to bolo luto, viem ze Tomas bol rad ze unho moj brat - Milan je. Neviem co bolo vnutry, kdo tam daval Martinovy sbohom, ale viem, ze som tam chcela ist, vidiet ho, na druhy stranu si to ale vyvracala...

V ten den akoby sa cas zastavil, bolo to strasne. O niekolko minut vynasali rakvu, v tej chvili mi akoby vsetko doslo ale nicomu som neverila. Tuto chvilu zvlastneho pocitu vyrusil krik jeho otca a nasledny pad na zem. "Martinko, lubim ta" Bola som dost daleko, ale vsetko som videla a stale potlacovala plac. Isli sme niekolkymi cestami, bolo to ako nekonecne bludenie cintorinom, avsak to urcite netrvalo viac nez 5 minut.

Dalsi sok pre mna nastal ked davali truhlu do jamy, pustali mojho milovaneho kamarata dole, dole mezi tych parazitov, dole kde sa z neho za par rokov stane uboha kostra. Jeho malicke, studene telo v truhle lezalo, bez znamky zivota. Stale som cakala na to ze zrazu Martin vyskoci alebo pride a budem mu moct povedat ze ho mam rada a objat ho, ale nestalo sa ved je mrtvy! velkymi lopatami nanho hazali hlinu. V tedy som uz slzy nezastavila, vedela som ze to nezastavim, vedela som ze tam dole lezi chalan, ktoreho som milovala viac nez kohokolvek ineho, v tej dobe som tam stala ako tretiacka, so slzami v ociach a pozerala ako jeho otec trhajuc srdce place a krici "martinko niee lubim ta Martinko budeme zase spolu, neboj sa ja pridem chcem byt s tebou zober ma zo sebou". Keby nebolo par ludi asi by k nemu skocil a ozaj bol s nim - "uz navzdy".

Podlamujuce nohy, busenie srdca, mraz po celom tele... ale co som citila v nutry nedokazem popisat. Nastala chvila ked uz bola rada na mne, povedat jeho mamke "uprimnu sustrast". Prisla som tam, slza mi uviezla v oku, no podala som jej ruku a velmi ticho zamumlala to spojenie ktore nenavidim: "uprimnu sustrast" Hladela na mna, no nic si zrejme neuvedomovala, dali jej totiz prasky na ukludnenie... Jeho oco sa na mna pozrel no ja uhla pohladom, hanbila som sa za slzy... Opet ta ista chvila: potichu som opet povedala "uprimnu sustrast" a odisla.

Brat casto chodieval s Tomasom na hrob. Tomas tak isto ako jeho rodicia tam presedeli takmer cely den. No ja sa tam uz viac neobjavila. Uz sme ani nechodievali von ako predtym, isli sme mozno raz dva krat za rok... lenze ja som sa citila strasne prazdna a sama - bez neho... dni, tyzdne,roky ubiehali... ja som si na Martinka ani nevzpomenula po dvoch mesiacoch od jeho smrti som zabudla...

Nie navzdy, nie to nikdy... Obcas mi len tak prelietlo hlavou, ze uz tu neni. Neskor sme sa odstahovali do Ciech kde este stale byvam. Mam uz 14 rokov, a som ina nez ostatny, som ina - mozno oblubena mozno nie, mam cudne nazory a casto som smutna pre inych "bez dovodu". Velmi ma to boli, na vonkajsok predsa len neni nic poznat, ale vo vnutri to je nepopisatelny pocit, ktory neprajem nikomu zazit

Mozno jeden by sa nasiel, jeden clovek. Ten clovek ma naucil nenavidiet. Jemu nikdy neodpustim nic. Neviem ako vyzera neviem kdo to je ale nenavidim ho - cloveka ktory "zabil" Martina.

Uz dlho som nemala den, v ktory by som si na Martinka nevzpomenula. Myslim nanho, aj ked som vonku s kamaratmi, myslela som nanho aj ked som bola s clovekom ktoreho milujem, premyslala som, ake by to bolo keby tu teraz bol a nezabil ho ten odporny opity clovek. Mozno v tu chvilu by jsme zase sedeli na "nasom" mieste na obycajnom chodniku a "cumeli do zeme" alebo kecali ci sa v dobrom "hadali"...

City, lasku mozete citit ku komukolvek aj k "mrtvemu". Ano, milujem Martinka, milujem toho mileho chlapca co bol tak "obycajne neobycajny" milujem ho, aj ked viem ze uz cas nejde vratit naspet, aj ked uz ho nebudem moct objat, hoci stale cakam ze raz pride, aby ma objal a povedal "lubim ta". Martinko je mi za tebou strasne smutno, lutujem vsetkeho, co som ti kedy povedala a bolelo ta to.

Priala by som si, aby ked pridem opet k tomu chodniku, bol tam opet taky mily, pekny a uzasny chlapec ako si ty, sedel tam a cakal kym pridem a sadnem si k nemu...

Neviem co je to stratit syna, neviem co je to ked mi umrie brat, ale viem co je to ked mi umrie najlepsi kamarat a chlapec ktoreho lubim, no nechcem poznat nic z toho co neviem, ani nic z toho znovu poznat.

Martinko: Tym ze si odisiel, si vzal kus mna, ten kusok ktory mi tak chyba si ty a bez toho kusku nebudem moct zit bez pocitu ze mi chybas.
Lubim ta, a slubujem, ze raz, az budeme v skole hrat futball, ze dam ten najkrajsi gol a vyhrame. Slubujem ti to lebo viem, ze by ta to strasne potesilo, lebo tiez viem ako si sa tesil ked sme vyhrali a slubujem, ze na teba nikdy nezabudnem, lebo len ty si mi bol vzdy oporou, len na teba som sa vzdy mohla spolahnut, iba tebe som verila, ty si jediny chalan, ktory bol tak blizko mojmu srdcu, jediny kdo ma naucil milovat. Ty si jediny kvoli komu teraz placem...