Basnicky.sk

,,Ahoj! Volám sa Martin .Tí naši super kamaráti sa nás snažia dať do kopy ,ako si si už mohla všimnúť. Dosť mi to lezie na nervy, no akosi ich stále neviem presvedčiť, že ja si frajerku nájdem aj sám .Ale ako vidím v tomto prípade im to vyšlo.“ oslovil ma chalan s krásnymi zelenými očami a anjelským úsmevom, na “ diskotéke “ kam ma dotiahla partia aby mi našli chalana. Môj posledný priateľ sa so mnou rozišiel deň pred mojimi narodeninami. Už rok to predýchavam a neviem sa z toho spamätať. Od vtedy mi asi 30-krát snažili dohodiť nejakého chalana ,ktorého v ten deň spoznali, prípadne čo poznali ich známy. No môj záujem bol minimálny. Stále som myslela na Peťa a rozmýšľala, prečo sa so mnou rozišiel. ,,Fajn, takže 31.“ ,,31?“ zopakoval a nechápavo na mňa pozrel. ,,Si už 31 chalan čo sa mi snažia dohodiť kamaráti. Volám sa Vanesa“ snažila som sa usmiať, ale akosi to nešlo a vzniklo z toho len zamračenie. Bolo ich už veľa, ale tento sa vydaril. Bol vážne okúzľujúci. Vysoký s fajn postavou, blonďavé trošku dlhšie nagelované vlasy(inak čo si z nich vytvoril vyzeralo fakt skvelo!), krásne jasno zelené oči z jeho tváre priam žiarili, mal na sebe bielu košeľu na chrbte s veľkým čiernym drakom, na krku mu visel zaujímavý prívesok ,čierne vyšúchané gate boli naňho priam ušité .Sedeli mu skvelo. Skrátka bol to presne ten typ chalan o ktorom sníva každé dievča. Prekvapilo, že taký krásavec má o mňa čo i len najmenší záujem. Keby ho stretnem na ulici povedala by som, že je to nafúkaný ,bohatý idiot, čo si myslí, že môže mať každé dievča na ktoré len ukáže. No vo chvíli ,keď ma oslovil bol taký, taký iný... neviem to popísať, jednoducho taký nemohol byť.
,,Páni! Mne ich tiež kamaráti, no hlavne kamarátky skúšali veľa dohodili, teda sa aspoň snažili, ale až toľko ich nebolo. A ako vidím tak ani jeden z nich šťastie nemal. Je to tak?“ ,,hm...máš pravdu. Nie, že by nemali šťastie, ale ja....ja nemôžem zabudnúť na bývalého .Kamarátstvo , v mnohých prípadoch nestačilo a dopadlo to dosť zle. Veľmi zle. A ako vidím aj teraz je to zle, pretože jeden z nich sa k nám práve blíži. Do hája čo teraz? Ja musím už ísť. Pokec s tebou bol skvelý ,no odložíme to na inokedy dobre? Maj sa pekne.“ povedala som čo najrýchlejšie a vsávala zo stoličky. Ale bolo neskoro zozadu ma chytil za ruku opitý Marek ,ktorý po mne začal kričať a nadávať mi a tak som mu jednu vrazila. Postavil sa a už už mi ju chcel vrátiť, ale ja som sa zohla a namiesto mne vrazil Martinovi stojacemu tesne za mnou. Načiahol sa ,že mu to vráti, v tom dobehol vyhadzovač, ktorý Mareka schmatol pod krkom pozrel na mňa a povedal:,, No počúvaj kráska moja! Tí chalani ťa akosi často chcú mlátiť nemyslíš? Máš šťastie, že si taká šikovná! Mala by si mať pri sebe osobného strážcu čo povieš?“ povedal a chytil ma za ruku. V tom sa vedľa mňa postavil Martin dajúc mu najavo, že patrím jemu. Nebolo mi to príjemné, no aspoň ma zbavil Patrika(tak sa volal ten vyhadzovač) .
Keď na nás už všetci prestali hľadieť a vrátili sa k tomu čo mali, otočila som sa na Martina a jeho výraz tváre ma rozosmial... ,,Neviem čo ti je smiešne! Že pre nič mi nejaký šialenec jednu vrazí? Inak ďakujem, že si sa zohla...“ povedal dvoj zmyselne a čakajúc ako zareagujem si od barmana vypýtal ľad na oko. Bolo mi ho hrozne ľúto, ale nedalo sa nesmiať pri pohľade na neho. ,,Prepáč ..Ja som.. No počkaj! A to mal radšej vraziť mne či ako? !!!!!“ Martin si už žmolil pri krvavom oku ľad. ,,Nie, ale no vieš to....“ ,,Počkaj! Ukáž mi to oko! No láska moja, s tým musíme ísť na šitie. Máš to riadne rozbité.“ ,,Prosím ťa. To je len trocha. Zase nepreháňaj! . To sa utrie vreckovkou a bude to v pohode.“ namietol skladajúc si z oka ľad. No keď si ho zložil začala mu tiecť riadne krv a zaliala mu celé oko. V momente si ľad priložil naspäť a súhlasil, že pôjde radšej na zošívanie. Vodičák nemám a tak nás zaviezol kamarát. Zvyšok partie sa do auta nasáčkovali s nami a vyzvedali od Martina čo sa vlastne stalo.
S prosúcim pohľadom som naňho pozrela , našťastie prosbu pochopil a povedal, že doňho sotil nejaký opilec a on sa udrel. Keď historku dokončil, sprisahanecky na mňa žmurkol .
Netrvalo dlho a dorazili sme do nemocnice. Lekár potvrdil moje tvrdenie o šití. Potom ako to povedal pozrel na Mrtinovu vystrašenú tvár ,zasmial sa a dodal:
,,Môže s ním ísť niekto dnu. Ale len jeden! Dohodnite sa.“ v okamihu na mňa všetci pozreli. ,,Idem ja!“ ,,Fajn. Tak poďte“ išli sme cez dlhú chodbu a mňa začali od toho chodenia bolieť nohy. Keď lekár zastavil pri jedných z miestností ,ktoré sme obchádzali vydýchla som si. No konečne. Vstúpili sme do miestnosti a mne sa veľmi nezdalo, že sa práve ja mám ísť “dívať“ na to ako mu to doktor zošíva .No svoje pochybnosti som nemienila dať nijako najavo. Maťo má s veľkou pravdepodobnosťou strach a ja ho mám ubezpečiť, že je všetko v poriadku nie mu vravieť, že sa i ja bojím! ,,Prosím pomôžete mu sa vyzliecť aby sme mu tú frajerskú košeľu neušpinili? Má to na starosti sestra, ale bolo jej veľmi zle a tak išla domov.“ ,,Samozrejme. Veď od čoho som tu.“ žmurkla som naňho, zatiaľ čo sa stratil za dverami ,ktoré boli v miestnosti.
Môj pohľad zablúdil na Maťa, ktorý na mňa hľadel čakajúc čo urobím. Nemienila som zo seba robiť hlupaňu a vravieť nemiestne žartíky ,rozopla som mu bundu vyzliekla košeľu a pomohla ľahnúť si na operačný stôl.
Bolo na ňom vidieť, že mu je dosť zle, ale aj tak si neodpustil poznámku: ,,No to snáď ani nie je možné! Stojí pri mne dievča s krásnymi zelenými očkami, čiernymi dlhými vlasmi, krásnou tváričkou a ja musím ležať na hlúpom stole! To je na zbláznenie!!!“ .Vo chvíli, môjho odchodu ísť si sadnúť na stoličku ma chytil za ruku a nežne si ma pritiahol ku svojím perám. Začal rýchlejšie dýchať a ja túžila po tom aby ma pobozkal.
Priblížil sa ešte bližšie a... ,,No ja nemám nič proti takémuto liečeniu, ale myslím ,že ranu bozk nezašije“ povedal s úškrnom lekár, ktorý medzi časom vošiel do miestnosti.
,,Tak a ideme na to. Nemáte problémy dívať sa na krv, alebo niečo podobné však? Pretože v tom prípade by ste tu byť nemohla.“ ,,Nie nemám“ ,,Tak môžeme začať.“
Asi o hodinu sme už sedeli v aute a Dodo sa pýtal Maťa, kde býva aby ho mohol zaviesť domov. On však protestoval. Vraj sa chce vrátiť späť na diskotéku. Nikto nenamietal, tak sme sa vrátili späť do Queensu .
Sedeli sme pri bare a v tom začali odznievať tóny krásnej pomalej skladby. Maťo mi gestom naznačil či by som nešla tancovať.
,,Jasné vstávaj“. Pritiahol si ma k sebe tak blízko, že sme sa takmer pobozkali. O chvíľu dozneli posledné tóny a začala hrať rytmická tuším ,že Ruská pieseň. Chytiac ho za ruku a ťahať ho sadnúť si, ma nepustil. Vraj pokračujeme. Hýbal sa perfektne a popritom zo mňa nespúšťal oči. Ani na jediný okamžik sa nepozrel inam. Pesničky striedali jedna druhú, no my sme sa nemienili ísť posadiť, pretože nám bolo spolu dobre.
Vo chvíli najväčšej zábavy ma ktosi chytil za ruku a prudko potiahol k sebe. Nahnevalo na dotyčnú osobu pozrela nech zistím kto si dovoľuje so mnou takto zaobchádzať a na moje veľké prekvapenie to bol Peťo. Martin si ma však nenechal len tak vziať, chytil ma za ruku a pritiahol späť k sebe.
,,Slečna je tu so mnou pokiaľ si si nevšimol!“ povedal rázne chytiac si ma okolo pásu. Peťo sa však nenechal zastrašiť a ihneď mu to vrátil: ,,Si jej frajer?“ ,,Nie“ ,,Tak zmizni. Ona je moja a pôjde so mnou! Je ti to jasné?!!!“ ,,Nerob unáhlené závery! Spýtame sa s kým chce byť, ale tuším som prepočul tvoje meno.“ ,,Som Peter. Jej priateľ.“ ,, Priateľ čo ma nechal!“ ,,Ale zlatko ja chcem aby sme sa k sebe vrátili. Veľmi mi chýbaš a viem, že aj ja chýbam tebe. Poď prejdeme sa a v kľude sa porozprávame.“ načiahol ruku smerom ku mne. ,,Vanesa s tebou ísť nechce! Daj jej pokoj. Chce ostať so mnou však?“ dodal Martin a načiahol ruku tak ako Peťo.
Peťa som mala ešte stále rada no ublížil mi. ,,Ja... no.. ja.. Asi bude... hm....pre.......“ nevedela som prestať s koktaním. Peter sa na tom veľmi dobre zabával a tak chcel Martin vystihnúť skvelú príležitosť. Pritiahol si ma k sebe a šepol mi do ucha :,,Tento frajer je ten tvoj bývalí však?“,, Áno“ ,,Tak potom mi je jasné, že chceš ísť s ním. Na mňa nemusíš brať žiadne ohľady. To je v poriadku. Musím priznať, že sa mi veľmi páčiš a hneď ako som ťa uvidel stáť pri bare sa vo mne niečo pohlo. Ale je očividné, že ľúbiš jeho a ja som priveľmi slabá konkurencia. Aj keď ťa bezdôvodne nechal. Nechápajúco som naňho pozrela. Ako to vie?
,,Určite myslíš na to odkiaľ o ňom viem však? Viem... Viem o tebe veľa a poznám ťa už dlhú dobu. No tvoji kamaráti mi povedali, že ho máš ešte stále rada a tak som sa snažil počkať. Nemal som v úmysle ťa dnes osloviť, ale keď som ťa uvidel pri tom bare tak sa to nedalo. Teraz som však pochopil, že ty ho ľúbiš a ja ti to nechcem pokaziť. Chcem aby si vedela... budem tu pre teba vždy aj keď len dobrý kamarát.“... Peter na nás už dobrú chvíľu hľadel. Martin naposledy vzal moju ruku do dlaní pobozkal ju ,povedal: ,,ZBOHOM“ a odišiel.
,,Že mu vôbec zaplo a pochopil aby sa zdekoval... Chýbala si ma láskočka moja! Ako si sa mala po ten dlhý čas čo sme neboli spolu hm?“ znechutene som naňho pozrela a hnusil sa mi! Neviem prečo, ale bolo to tak. Vedela som, že to nebude ako pred tým. Nemienila som to dať najavo. Ved ho ľúbiš do čerta.! Je pri tebe a to si chcela tak nerob kraviny!!! Povedala som v duchu a pokúsila sa naňho čo najsladšie usmiať. ,,Aj ty si mi veľmi chýbal! Som rada ,že už si opäť pri mne.“ ,,No čo je? Hanbíš sa ma?“ ,,Ako to myslíš?“ povedala som nechápavo.. ,,Prečo ma už konečne nepobozkáš? Hm? Tak som sa na teba tešil a ty ma ani neprivítaš?“ Celá naradostená (neviem prečo) som naňho skočila a začali sme sa vrúcne bozkávať. Opäť mi na ničom nezáležalo. Bol pri mne a to som si veľmi cenila. Vrátil sa, pretože ma ľúbi. Áno ľúbi ma a ja ľúbim jeho! A to je hlavné. Veď Martina som ani nepoznala ako by som k nemu mohla niečo cítiť ,nie? Veľmi dobre som vedela, že to tak nie je. No nechcela som opäť stratiť Peťa, pretože by som to už nezvládla.
Ubehol týždeň, mesiac, dva a ja som si myslela, že je všetko ako pred tým. No nebolo.
Ako zvyčajne ma Peťo v sobotu prišiel vyzdvihnúť domov a od nás sme šli na nejakú párty. Na moje prekvapenie sme šli sami a pešo. Nevadilo mi to, ale dosť prekvapilo.
,,Konečne myslíš na prírodu a na to ako ju auto znečisťuje?“
,,Nie! Foter mi ho zhabal!“ zavrčal.
,,Aspoň sa naučíš chodiť pešo a zistíš ako je vonku krásne.“
V tom zastal pozrel na mňa zahnal sa a udrel ma. So slzami stekajúcimi po tvári ma zdvíhal zo zeme.
,,Prepáč, ale koledovala si si!“ ,,Si normálny?“ Tresk... Opäť ma udrel. Tento raz silnejšie. Vzal moju tvár do rúk. ,,Si špina! Hnusná a odporná! Nebudeš ma urážať! Je ti to jasné?“ prikývol na mňa a opäť ma postavil na nohy. Chytil ma za pás a vliekol ma celou cestou až k jeho kamarátovi(tam sa konala tá párty) Tam ma hodil na gauč a šiel sa opíjať. Po celý večer ma nespúšťal z očí. Až do chvíle čo sa po ňom začala vešať akási blondína. Moja šanca. Čo najrýchlejšie sa zdvíhajúc z gauča ,aj keď veľmi bolestivo som utekala von a nastúpila na autobus domov. Celou cestou domov som nevyronila ani slzičku, no keď som za sebou zatvorila dvere, cez závoj sĺz mi bol problém dostať sa do kúpelne.
Po niekoľkých minútach už v kúpelni ,som otvorila oči ,pozrela sa na seba a nemohla som sa spoznať. Pod okom sa mi robila modrina. Nie veľká, ale bola tam! Oči boli napuchnuté a krvavé. Bol, to odporný pohľad. Do napustenej vane som sa tak povediac hodila. Kúpeľ mi prospel ,ukludnila som sa a nad všetkým porozmýšľala.
Musel byť opitý, alebo niečo podobné, inak by to predsa neurobil. Určite. Veď ma miluje, ako by mohol. Presviedčala som sa v duchu.
Po vylezení z vane som si usušila vlasy bez toho, aby som sa na seba pozrela čo i len raz do zrkadla. Keď boli suché očkom som doň pozrela a ešte stále som sa nespoznávala.
Napackaný make-up nevyzeral najlepšie, ale aspoň mi zakryl kruhy pod očami a tú modrinu ,pod pravým okom.
Už-už som mala v pláne zaliezť pod deku pri pukajúci krb na gauč, no zazvonil zvonček. Na moje veľké prekvapenie to bol Peťo. Pozrel na mňa a s poza chrbta vtiahol veľkú kyticu kvetov a fľašu vína.
,,Prepáč“ zamrmlal tak ticho, že ho bolo ledva počuť. ,,Môžem ísť ďalej?“ vzala som si od neho kyticu aby som ju dala do vázy a gestom mu naznačujúc aby šiel dnu, zakopla som o koberec. Tesne pred zemou ma zachytil do jeho veľkých mocných rúk a pritisol si ma na svoje mužné telo. Z jeho dychu bola cítiť zubná pasta, no rušil ju pach po alkohole. No jeho odev nepáchol po cigaretách ,ani ničom inom. Pomyslela som si, že sa bol domov osprchovať a prezliecť. Po chvíli sa mi dotkol modriny pod okom, ktorú make-up nezakryl tak aby nebola vôbec vidieť. Myknutím som mu dala najavo, že ma to bolí. Po chvíli mi na ňu priložil horúce a vlhké pery. Keď sa odsunul ,stekala mu po tvári slza. Utierajúc si ju ma zdvihol zo zeme. ,,Vanes ja...... prepáč!! Viem, že to čo som spravil sa nedá ničím ospravedlniť, no ja ťa nechcem stratiť. Milujem ťa a neviem si život bez teba predstaviť.“
Po tom ako mu z úst doznelo posledné slovo sme sa začali vrúcne bozkávať. No nebol nežný a ruky sa mu netriasli tak ako vždy ,keď som sa ho čo i len dotkla. Nie, tentoraz bol nenásytný , chladný a nepríjemný. Oblečenie zo mňa do slova strhal. Niekoľko krát som ho odtlačila ,no on robil akoby nič. Po čase som začala plakať, ale on si toho ani len nevšimol.
Bola to tá najhoršia noc v mojom živote. Bála som sa zatvoriť oči a zároveň ich mať otvorené. Bolo priebežne 5:30 ,keď sa mi pred očami vynoril Martin a prehrávala sa mi noc ,ktorú sme spolu prežili. Smiali sme sa a bláznili. Bolo to neuveriteľne krásne.
Práve vo chvíli, keď sme sa mali ísť pobozkať so mnou ktosi začal veľmi triasť a budiť ma z toho krásneho večera. Lenivo som otvorila oči a na moje veľké sklamanie na mňa hľadel Peter. ,,Si už hore?!!!! To má byť akože čo???? S akým Martinom či kým to si mala sen?“ zahanbene som sklopila oči od jeho zraku. Došlo mi, že som rozprávala zo sna a on to všetko počul. ,,Si obyčajná........“ nedopovedal, pretože mi na stolíku zazvonil telefón. Prišla mi SMS. Akoby nič sa poň načiahol a začal ju nahlas čítať.
,,Ahoj Vaneska! Prepáč, že ťa takto ráno otravujem, no musím na teba neustále myslieť. Myslím na teba, keď spím, jem, jednoducho stále. Zamiloval som sa do teba a neviem ako ďalej. Potrebujem ťa k svojmu každodennému životu. A viem, že ty tiež ľúbiš mňa. Dokázala si mi to tým úsmevom, pohľadom a hlavne tým, že si sa nebránila tomu, keď som ťa chcel pobozkať. Nemôžeme sa stretnúť? Potrebujem ťa vidieť. Martin!“
ako dopovedal ,pozrel na mňa ,potom na môj telefón ,zahnal sa a hodil ho o zem. Rozbil sa na márne kúsky. Potom ma hrozne zbil.
Tento krát sa, ale vyhýbal kontaktu s tvárou a bil ma po rukách nohách ,bruchu, rebrách.. Jednoducho po celom tele. Keď skončil, necítila som si polovicu tela. Nebola som schopná dostať zo seba ani jedno slovo. Len som plakala.
Vstal a povedal: ,,Hádam ťa to nebolelo? Hm?......... Zvykaj si!............ Nemôžem sa na teba pozerať. Idem si niečo naliať.“ Otočil sa kráčal smerom do obývačky vziať si z baru nejaký alkohol. Vo dverách sa zastavil a bez toho aby sa otočil a pozrel na mňa, ostal mi chrbtom a s odpornou nechuťou v hlase dodal:,, Večer pôjdeme do Qeensu. Bude tam nejaká veľkolepá párty ,tak sa poriadne nahoď jasné?!“ neodpovedala som. Na to sa otočil a ešte hlasnejšie povedal :,,Jasné???“ ,,Áno“ zašomrala som. ,,Nebolo počuť!“ ,,Jasné!!!“ zrevala som z celých pľúc. Na to sa rozosmial a pokračoval v chôdzi.
Po celý zvyšok včera sme sa nerozprávali. Ja som mu nemala čo povedať a on sa na nič nepýtal. Predpokladal som, že pôjdeme z domu o 21:00, tak ako zvyčajne, tak som sa na tú hodinu sústredila. O deviatej musím byť hotová. Vravela som si v duchu.
Celé telo som mala doráňané a na určitých miestach sa mi začali vytvárať veľké fialové modriny. Práve preto som si na seba vzala tričko z dlhými rukávmi a džínsy.
Presne o 21:00 sme vyrážali z domu. Dnes sme šli autom. Bola som rada, pretože som mala problém udržať sa v pohode na nohách.
Keď sme dorazili na miesto nebolo kam zaparkovať, pretože už bolo všetko obsadené a tak sme museli zaparkovať o niečo ďalej.
Zastali sme pri dome jeho dobrého kamaráta. Poznala som to tam dobre, pretože sme tam spolu často chodievali. Vystupujúc z auta som stratila rovnováhu ,spadla a roztrhla si na stehne nohavice. Peter ku mne pristúpil a zovierajúc mi plecia prstami ma postavil. Zahľadel sa mi do tváre :,,Si nejaká bledá zlatíčko. Trošku ti vyštípeme líca nech sa za teba nemusím hanbiť!“ spravil presne to čo povedal. Prudko ma pustil ,až som mala problém opäť nespadnúť a začal ma bolestivo štípať do líc. Nechtiac ma poškriabal a začala mi z líca tiecť krv, no nevšimol si to.
Konečne sme dorazili na miesto. Vo vnútri si ma pritiahol k sebe ,aby sme vyzerali ako dokonalí pár. Bolo mi to jedno. Sústredila som sa len na bolesť svojho tela. Predstavil ma všetkým svojím kamarátom, ktorých som ešte nepoznala. Po chvíli ,keď ma už oboznámil s menom každého jedného, prikázal aby som si sadla do boxu a tam ho čakala. Vraj má ešte nejakú prácu.
Poslúchla som. Veď som si nič iné ani nepriala. Len sedieť.
Po chvíli sa mi pred očami zjavil aj s nejakých dievčaťom. Bola mi veľmi povedomá. Ach áno, to je to dievča zo včera. Netrvalo dlho a už sa venoval len jej a nikomu inému.
Moja šanca. Postavila som sa a rýchlo sa poberajúc von som omylom zakopla a spadla. Zdvihol ma akýsi chalan. ,,Ahoj!“ bol to Martin...,,čo tom máš na tvári? Niekto ťa zbil?“ ,,Nemám čas rýchlo musím ujsť“ ,,Kam? Prečo? Pred kým?“ ,,Môžeš ma zaviesť domov?“ ,,A.. áno, ale pred..“ ,,Tak rýchlo, nech si ma nevšimne, pretože neviem čo by potom bolo.“
O chvíľu sme už sedeli v aute a Martin sa ma pýtal čo sa vlastne stalo a kto mi to urobil. ,,Spadla som. To nič nie je.“ ,,Neklam! Pred kým si utekala? Pred tým tvojím bývalým? Vlastne terajším?“ ,,Nie, to len... nechaj to tak áno? Mne sa o tom nechce rozprávať!“ ,,Nie nenechám! Toto nie je normálne! Veď sa na seba pozri! Si celá dotrhaná, dobitá . A to nenechám len tak nepovšimnuté! A čo mieniš povedať doma? V škole? Že si spadla zo schodov? A to ti má akože niekto uveriť?“ zastal pozrel na mňa a povedal:
,,Pozri Vanes. Mám ťa rád a záleží mi na tebe. A chcem aby si vedela, že mne to povedať môžeš. No keď nechceš nebudem ťa nútiť. Ja sa len bojím, že by sa ti mohlo stať niečo vážne. A čo ak tam v tú chvíľu nebudem? Čo urobíš? Ono to nemôže takto ostať. Rozumieš?!!!!“ ,,Sľubujem, že ti to poviem ,ale teraz to nechaj tak áno? Prosím ťa.“ pozrela som naňho a v tom...niečo som pocítila. Neviem čo to bolo, no nevedela som sa ubrániť. Tie jeho oči. Naklonila som sa a pobozkala ho. Bozkával tak krásne. Nežne a zároveň vášnivo. Ako by sa bál, že mi môže ublížiť. Bol to ako sen. Krásne a neuveriteľné.
,,Ľúbim ťa“ zašepkal tak potichu až ho takmer nebolo počuť. Opäť sa prisal na moje pery. Rukou mi zašiel do vlasov a pritiahol si ma bližšie. ,,Si krásna. Bože aká si krásna......Ale čo to robíme? To nie je správne!“ ,,Tak prestaň!!!“ ,,Radšej zomriem“ povedal nenásytne. Začal ma bozkávať na krku a tom na nás začalo trúbiť niečie auto.
Martin sa odtiahol naštartoval motor, no v tom mu niekto zaklopal na okno.
Nebolo mu vidieť do tváre, ale cítila som, že niečo nie je v poriadku.
Keď otvoril dvere a dotyčná osoba nazrela dnu a v tej chvíli mi bolo všetko jasné. Je to Peter. ,,Ale čo? Stratená ovečka sa našla! Poď zaveziem ťa domov zlatko. Prečo si odišla a nechala ma tam samého? Bolo mi smutno. Hm? No budeš mi musieť vysvetliť čo robíš v aute a k tomu po tme s týmto“ pozorne si ho premeral od hora až dole, pretože nevedel nájsť vhodné slová ktorými by ho ponížil ,,s týmto chudákom?“ dodal napokon.
,,Chceš na.....“ ,,Martin!!!!! Prestaň!!! Ja s tebou nikam nejdem dúfam, že ti to je jasné!“ ,,Fajn! Ako myslíš! Chcela si to a to si zapamätaj! Zbohom hrdličky Ľúbim ťa láska. Cmuk“ poslal mi naposledy pusu a odišiel. Martin zatvoril dvere a pokračovali sme v jazde. Keď sme sa dokonale ubezpečili, že nás nesledoval zaviezol ma domov. ,,Zbohom!“ Usmiala som sa a vystúpila. Naši boli odcestovaný na chate v Liptovskom Mikuláši. Nechali ma doma ,pretože som chcela byť s Petrom.
Zvonil telefón. Kto môže volať takto neskoro v noci?
,,Prosím?“ ticho ,,Haló kto volá?“ nič ,,Blbec!“ nestávalo sa často, že som zodvihla slúchadlo a nikto sa neozval no nenávidela som to.
Zrazu niekto zazvonil pri dverách. To bude určite Martin.
Otvorila som a na moje veľké prekvapenie tam stál Peter.
,,Ahoj láska moja!“ rýchlo som zavrela ,no medzi dvere vopchal nohu a tak sa nedalo. Vošiel do vnútra a riadne za sebou tresol dverami.
,,Prekvapená? Čo si si myslela? Určite, že je to ten tvoj drahý. Ten úbožiak Hm?“

,,Dobré ránko! Ako si búvala?“
,,Ocko? Si to ty?“
,,Áno moja“
,,Čo sa stalo? A kde......“
,,Si v nemocnici. A čo sa stalo? To by som aj ja rád vedel. Viem len, že ťa riadne zbil Peter. Asi si si udrela hlavu, pretože ťa nemohli zobudiť a tak ťa odviezli sem. Takto tu ležíš už dva dni.“
,,Prepáč ja....“
,,Ale prečo sa ospravedlňuješ? Veď si nič neurobila. Mimochodom, mám pre teba prekvapenie.“ vo dverách sa zjavil Martin s veľkou kyticou kvetov.
Keď pristúpil bližšie, všimla som si, že je celý dobitý. No teraz mi to už smiešne nebolo ,,Martin. Čo to máš s tvárou?“
,,Ako to tak vidím raz sa pre teba nechám aj zabiť! No, ale ty za to stojíš!!!!!“ usmial sa.
,,A povie mi tu už niekto čo sa vlastne stalo?“
,,Čo? To presne neviem. Volal som ti aby som sa ubezpečil, že si v poriadku, ale ty si mi nezdvíhala a tak som sa vrátil a našiel som toho tvojho drahého ako ťa mláti na zemi. Pobili sme sa až ostal v bezvedomí ležať na zemi a tak som zavolal políciu a sanitku. Policajti mi povedali, že Peter toto nedávno urobil ešte nejakej blondínke, ale ubezpečili ma, že je v poriadku!“
Tej blondínke z tej párty a Qeensu. Pomyslela som si..
,,A ešte dodali, že lietal v nejakých nie pekných veciach“
,,Ako to myslíš?“ povedala som nechápajúco a chcela som sa posadiť ,no nedalo sa, pretože ma všetko bolelo a až teraz som si všimla, že mám obviazanú hlavu, ruku a ľavú nohu.
,,Au“
,,Nehýb sa princeznička. Nech si neublížiš ešte viac. Vieš on predával neplnoletým deťom drogy. Ale na to už nemysli. Je to minulosť .
,,Ďakujem! Ďakujem za všetko.“
Rodičia situáciu pochopili a vytratili sa von na chodbu a tak sme boli konečne sami.
,,Nie! Neďakuj. Ja ďakujem, že si. A za to, že ťa ten šialenec nezabil. Pretože to... nechcem na to ani pomyslieť. Ale už je vo vezení a ty si v bezpečí.“
,,Maťo?“
,,Prosím?“
,,Ja..... ľúbim ťa“
,,Aj ja teba princezná. Z celej svojej duše.“
Povedal ,naklonil sa a pobozkal ma. V tom som si konečne uvedomila, že práve s týmto mužom chcem stráviť zbytok svojho života.