Basnicky.sk

Príbeh Lásky!


,,Ach bol to len sen. Opäť “povedala Kristín a smutne sa zahľadela do okna. Už dlhú domu sa jej sníva o krásnom chalanovi, ktorý ju vezme do náručia a povie ,že ju má rád. Ale to je len jej fantázia .Kristín nebola to krásne ,obľúbené dievča, ktorým by občas chcela byť. Bola vždy len šedou ,nedôležitou myškou v pozadí ,o ktorú nik nemal záujem. ,,No šup dievča! Vstávaj do nového dňa .“ Do dňa o ktorý nemala záujem, pretože sa určite nič nové a zaujímavé neudeje. Nikdy nezažila žiadne dobrodružstvo na ktoré by mohla s úsmevom na tvári spomínať. Smutne sa na seba pozrela do zrkadla .,,Nie je na mne nič čím by som zaujala chlapca. A už vôbec nie takého o ktorom sa mi každú noc sníva. Dlhé ,čierne vlasy takmer po pás ostrihané v jednej dĺžke ,okuliare ,ktoré mi vôbec nesvedčia ,nevýrazné pery ,bledá pleť.... Nemôžem sa na seba dívať“ povedala a odpochodovala so obliecť. Rýchlo zbehla po schodoch, pobozkala oca na líce a spýtala sa: ,,Majka a Tomáš sú už hore?“ V tom s veľkým krikom a smiechom dobehli do kuchyne. ,,Čo sa zase deje? Neviete sa vmestiť do kože?“ povedal otec prísne .,,Sadnite si a najedzte sa kým nepôjdete do školy.“ Obaja si na povel sadli a v tichosti jedli raňajky. Naliala som si džús prisadla si k nim a pozrela sa na otcovu smutnú tvár. Z jeho výrazu som zistila, že sa mu opäť snívalo o mame.
Mama zomrela pred troma rokmi .Mala autonehodu. Zrazilo ju auto ,keď prechádzala na prechode pre chodcov. Autu zlyhali brzdy a chlapík čo v ňom sedel od strachu ,že ju zabil utiekol. Do nemocnice ju doviezli neskoro. Toho chlapíka nikdy nenašli. Otec si to dával za vinu. Vraj keby jej nebol ráno nakázal aby mu poslala poštu, nikdy by sa to nestalo.
,,Dojedli ste?“ spýtal sa otec a zastrel ustaranú a smutnú tvár za široký úsmev. ,,Áno“ povedali Majka a Tomáš dvojhlasne .,,Tak v tom prípade môžeme vyraziť do školy.“
Majka celú cestu do školy spievala pesničku .Keď otec konečne zastavil, nezbedníci vybehli von z auta a bežali za kamarátmi .
O chvíľu sme zastavili pri mojej škole a tak som pozdravila otca ,vyšla som z auta, zhlboka sa nadýchla a vošla som dnu. Cestou do triedy som sa ešte zastavila pri skrinke aby som si vzala knihy čo potrebujem na hodinu .Keď som išla do triedy vrazil do mňa nejaký chalan a zreval po mne: ,,Nezavadzaj!!! “Všetky knihy mi spadli na dlážku . V tom zazvonilo a všetci sa rozbehli do tried. Popri behu do mňa ešte pár krát vrazili a rozkopali mi knihy po celej chodbe. ,,No super.“ povedala som a začala ich zdvíhať .V tom ku mne ktosi pristúpil a pomohol mi vstať. ,,Prosím ťa nevieš ,kde je tu 3.D.? Som tu totižto nový a nevyznám sa tu.“ Pozrela som mu do tváre a nemohla som uveriť vlastným očiam .To je ON. Ten chlapec o ktorom sa mi tak dlho sníva. ,,Ja.... hm... idem do tej istej triedy môžeš ísť so mnou.“ povedala som po dobrej chvíli a ustavičnom hľadení naňho . ,,Super. Mal som strach, že to už nenájdem. Ty si môj anjel spási“ povedal a usmial sa tým najkrajší úsmevom ,aký som v živote videla. ,,Ukáž pomôžem ti s tými knihami “povedal a vzal mi ich. Bolo mi na odpadnutie!
O chvíľu sme pristúpili k triede a on mi ako pravý gentleman otvoril dvere a milo sa usmial. ,,Slečna Minárová, meškáte!“ povedala prísne učiteľka a pozrela na mňa prísnym pohľadom cez okuliare. ,,Prepáčte ja...hm.. no viete...“ ,,Asi sa zašívala s nejakým chalanom na záchode“ zahlásil niekto z triedy a všetci sa pustili do veľkého smiechu. ,,Utíšte sa“ povedala. ,,No, keďže ste to vy, pre jeden krát vám to odpustím. Sadnite si na miesto prosím!“ ochotne som poslúchla , vzala si od chlapca zo sna učebnice a už som sedela ako nevideteľná na svojom obvyklom mieste. ,,Žiaci, máte nového spolužiaka. Volá sa Sebastian a odo dnes s vami bude chodiť do triedy. Sadnite si niekam kde je voľné miesto a ak sme už konečne všetci, môžeme pokračovať .“Miesta boli voľné dve. Vedľa mňa a Karin .Samozrejme ,že si sadol vedľa nej. Karin bola najkrajšie a najnafúkanejšie dievča na škole. A bolo samozrejmé, že sa mu ihneď ponúkne a ešte samozrejmejšie bolo, že ponuku prijme .
Keď som sa vracala zo školy domov , počula som ako na mňa niekto kričí: ,,Hej ty v tých smiešnych okuliaroch .“ Tak som sa otočila a zbadala som Sebastiana ako stojí pri striebornom aute(značku neviem ,pretože sa v autách veľmi nevyznám) a máva na mňa. Keď som k nemu podišla povedal: ,,Nechceš hodiť domov? Aspoň si budeme kvit.“ ,,Fajn“ povedala som a nastúpila. Zrazu na Sebastiana niekto zakričal. No niekto. Hneď mi bolo jasné, že je to Karin. ,, Sebastian , nejdeš s nami na kokteil? Hádam sa nechceš zahadzovať s takou chuderkou ha-ha-ha-ha.“ Stlačila som kľučku na aute a vystúpila ,,Mal by si ísť s nimi ja prejdem aj pešo.“ ,,Nie povedala som ti, že ťa zveziem domov, tak to aj urobím“ povedal a gestom mi naznačil aby som si opäť sadla. ,,Fajn, ale nemusíš to odmietnuť len pretože si mi to sľúbil .To je v poriadku. Ak chceš môžeš ísť pokojne s nimi odviesť ma môžeš aj inokedy. ,,Len sa nevykrúcaj a sadaj. Nehnevaj sa Karin možno na budúce“ sadol si za volant a usmial sa.
Cestou sme nemali veľkú možnosť sa rozprávať, pretože som ho väčšinou upresňovala kam má ísť. Keď sme prišli až k nášmu domu vypol motor a opäť sa na mňa usmial tým božským úsmevom. ,,Tak tu bývam“ povedala som vystupujúc z auta. ,,Ďakujem za odvoz. Ahoj“ pomaly som kráčala ku dverám v tom na mňa zakričal :,,Hej .Prečo stále utekáš? Chcel som sa ťa spýtať ako sa vlastne voláš. Nemôžem ťa volať ty v tých okuliaroch.“ ,,Smiešnych“ dodala som a pozrela mu rovno do očí. ,,Prepáč ja som to tak nemyslel, len som nevedel ako sa voláš a tak ma ako jediné napadlo toto.“ ,,To je v poriadku. Som Kristín.“ povedala som usmievajúc sa naňho. ,,Ja som Seb“ ,,Sebastian ja viem .“ predbehla som ho v odpovedi. ,,Vlastne áno. Teší ma Kristín. Uvidíme sa zajtra ?Môžem ťa vziať do školy. Otec sľúbil, že mi na dva týždne požičia auto. Samozrejme ak by ti to nevadilo.“ ,,To by bolo fajn. Tak zajtra ahoj.“ ,,Ahoj“ naštartoval a odfrčal.
Do vnútra som asi prišla s dosť priblblím úsmevom, pretože sa ma otec spýtal či som vyhrala v lotérii, alebo som našla tisíc korún na ceste. S podráždenosťou som mu odpovedala či nemôžem aspoň raz prísť zo školy s dobrou náladou. Ospravedlnil sa a ja som sa odišla naďalej usmievať do svojej izby! Dva týždne ubehli ako voda a Sebastian ma každé ráno brával do školy, aj z nej. Ale stalo sa aj, že ho Karin zavolala na pizzu a tak šiel.
Na škole vyhlásili školský ples, ktorý sa mal uskutočniť o tri týždne a Sebastian sa ma spýtal, či by sme nešli spolu. Šťastím som bola celá bez seba a samozrejme som súhlasila. Povedal, že mi môže zaobstarať kozmetičku aj kaderníčku a tak som súhlasila. Sama by som sa totižto upraviť nevedela.
V pondelok ako obyčajne po mňa prišiel Sebastian do školy .Tento krát sme išli autobusom. No nevadilo mi to. Bola som zvyknutá. Chodila som ním pomerne často. ,,Kristín !Je tu Sebastian. Poď už!“ zakričal na mňa otec ráno. ,,Idem“ ponáhľala som si vziať tašku do svojej izby a o chvíľu sme už vyrážali od nás na zastávku. Všimla som si ,že Sebastian je akýsi divný. Keď som sa spýtala či sa niečo nedeje ,len mikol plecami a povedal :,,Nič sa nedeje. Čo by sa malo?“ ,ale aj tak sa mi niečo nezdalo a tak som sa spýtala ,,Ide o ten sobotňajší ples však? Ak si sa rozhodol, že tam so mnou nepôjdeš tak je to....“ skočil mi do reči tak rázne, že so mnou trhlo. ,,Keď sme dohodnutý tak spolu ideme!“ Keby sa niečo zmení asi by som ti to povedal nie?!!!“ V očiach ma pálili slzy. Nikdy ku mne taký nebol. Nevedela som ,čo si mám o tom myslieť. Bolo mi ho ľúto a zároveň som sa naňho naštvala, pretože som mu nič nespravila a on si na mne vylieval zlosť. Vládlo medzi nami trápne ticho a napätie, ktoré prerušil príchod natrieskaného autobusu. Na moje prekvapenie si sadol vedľa mňa na sedadlo. Autobus opäť naštartoval. Ja som sa otočila k oknu a smutne som sa dívala na domy ,ktoré sme míňali nevydajúc zo seba ani slovko. Videla som ako ma kútikom oka sleduje, ale nemienila som to dať nijako najavo. Jemu tiež nebolo veľmi do reči a tak som si bola istá, že sa mi ani nemieni ospravedlniť! Celú cestu až do školy sme teda obaja mlčali. Pred školou ma chytil za ruku ,,Prepáč !!“ povedal ,po dlhom mlčaní a hľadení na mňa. ,,Niečo som ti urobila ,keď si na mňa tak vyštekol? Nemyslela som to zle.“ povedala som a pri tom som sa naňho ani len nepozrela. ,,Nie ja .... asi som sa blbo vyspal. Vážne ma to mrzí! Nehneváš sa však? „ . ,,Ale nie nehnevám sa. Ideme?“ povedala som a usmiala sa naňho. Vykročila som smerom ku škole, no on ostal stáť. ,,Chcel si mi ešte niečo povedať?“ ,,Ako? N....n...n...nie“ povedal nepresvedčivo. ,,Určite?“ ,,Áno.“ dodal kráčajúc vedľa mňa. ,,Ak by si si to rozmyslel som tu. Fajn?“ prikývol a milo sa na mňa usmial. Ja som však vedela, že ničo nie je v poriadku. Tušila som, že to bude mať niečo spoločné s bálom, ale čakala som kým mi to nebude chcieť povedať sám. Na hodine matematiky mi položil na lavicu papier. Ani som ho nemusela otvárať ,pretože som hneď vedela čo v ňom bude. A však som nejaké pochybnosti mala a tak som ho rýchlo otvorila aby som sa dozvedela čo v ňom skutočne je. Stálo tam:
Kristín vieš ide o ten bál. Asi sa veľmi nahneváš keď nepôjdeme spolu však?
Mňa to veľmi mrzí, ,ale mala si pravdu. Vieš Karinin otec a môj otec sú obchodný
partneri a tak musím ísť s ňou. Vážne ma to mrzí.., Ja som nevedel ako ti to povedať.

,,Fajn. Ved čo si aj čakala.“ povedala som si v duchu .Pozrela som naňho a len tak nemastno neslano som naňho kývla ,že je všetko v poriadku. Ale nebolo. Aj ,keď som tušila, že sa to stane bola som predsa len prekvapená a naštvaná. Po škole som nešla na autobus, ale pešo aby som sa vyhla trápnej situácii. Takto som to robila po zbytok týždňa. Keď u nás v sobotu niekto zaklopal ,bola som dosť prekvapená ,pretože sa to často nestávalo. Sebastian ma vozil zo školy a do školy. Nikdy medzi dňom u nás nebol. Keď ma niekam pozval ,vždy to bolo ihneď po škole. Keď som otvorila dvere stála v nich žena s úsmevom na perách a ohľaduplne upravenými vlasmi .,,Dobrý deň! Ja som Vanesa. Vaša kaderníčka. Budem vás česať na dnešný bál. Kozmetička by tu mala byť o chvíľu.“ hneď ako to dopovedala na príjazdovej ceste zastalo auto a vystúpila z neho krásna blondína .,,Vidíte už je aj tu.“ ,,Zdravím! Prepáčte, že meškám ,ale dnes nič nestíham! Ja som Tiffany.“ Povedala so smiešnym výrazom tváre. ,,No... ja nechcem byť nezdvorilá , ale to tu budeme len tak stáť predo dverami? Nepozvete nás dnu? Alebo vás budeme upravovať tu?“ ,,Ja sa ospravedlňujem. Prepáčte. Ja som trošku zaskočená, pretože som nerátala s tým ,že prídete .“ povedala som ospravedlňujúco gestikulujúc rukami aby išli dnu. ,,Nám povedali, že nás budete čakať. Či nie? Mne sa zdá, že áno. Však Vanesa? „ ,,Áno , áno „ prisvedčila jej brunetka. ,,No šup ,šup nech vás stihneme upraviť .“zvolali obe. Ani som nestihla nič dodať a už sa mi jedna starala o vlasy a druhá o nechty .Keď Tiffany skončila s nechtami milo sa ma spýtala :,, A môžem vedieť akej farby a v akom štýle budú šaty?“ ,,Viete ja som ani nemala ísť, pretože Sebastian ide s iným dievčaťom z našej školy a ja som sa rozhodla neísť. A ani nemám šaty ,pretože mi ich mal poslať a určite to neurobil. A na druhej strane nemám priateľa.“ hneď ako som to dopovedala zazvonil zvonček pri dverách a otec o chvíľu prišiel s veľkým balíčkom. Otvorila som ho a zočila nádherné krémové ,kamienkami vykladané šaty. ,,Tak a teraz idete! Máte šaty a ja mám brata, ktorý vám bude robiť spoločnosť. A nechcem nič počuť!“ rozkázala blondínka! Dlho netrvalo a obdivovala som sa v zrkadle . Musela som priznať, že som bola naozaj krásna. S mojimi teraz už kamarátkami som sa rozlúčila a asi o hodinu opäť niekto zaklopal. Pri dverách stál pekne upravený fešák s malou kytičkou ktorá mi ladila so šatami . ,,Ja som Alex. Som Tiffanin brat a budem ťa sprevádzať na bále. Samozrejme ak budeš súhlasiť. Ak nie bude to v poriadku. Sestra mi vravela, že ťa upravili a navliekli do šiat bez toho aby si s tým súhlasila.“ po dlhšej odmlke opäť pokračoval: ,,Si vážne krásna. Ale chybička sa vlúdila. Taktiež vravela, že si si nechcela zložiť okuliare aj ,keď bez nich vidíš dobre.... Môžem?!“ jemne sa mi dotkol tváre skladajúc mi ich z očí. ,,Dokonalé“ dodal a obdivujúco si ma premeral. ,,Fajn tak môžeme ísť „ povedala som napokon a pobozkala otca i súrodencov, ktorý pribehli a nenápadne nás sledovali. ,,Zabav sa srdiečko. Si naozaj krásna.“ povedal otec. Usmiala som sa a pomaly vyšla z domu cupkajúc popri Alexovi. Keď sme dorazili , spočinuli na nás všetky oči. A Dj do mikrofónu zahlásil: ,, Žeby dorazila šľachta?“ druhý ho v mienke poopravil ..,,Tak toto je ozajstná popoluška!“ O chvíľu sa už všetci venovali tomu čo sa mali. Netrvalo dlho a zočila som Karin v objatí s najväčším playboyom školy. ,,On mi klamal“ pomyslela som si. ,,Sebastian ma klamal aby sa tu za mňa nemusel hanbiť. To je neuveriteľné. A ja som mu verila. Ale týmto mi večer neskazí. Dnešným večerom ho nenávidím!“ zamračila som sa a Alex sa spýtal čo sa deje keď sa naňho tak škaredo pozerám. ,,Prepáč, len som......nič .Prepáč už nebudem.“ usmiala som sa a po celý zvyšok večera som sa naňho už len usmievala . Z bálu sme sa vrátili niečo pred polnocou, pretože som bola už hrozne unavená. Keď ma odprevádzal ku dverám nežne sa mi zahľadel do očí a pobozkal ma. Bol to krásny ,zmysluplný bozk ,ale srdce mi zovrelo ,pretože som si uvedomila ,že milujem Sebastiana. Chvíľu sme sa ešte rozprávali ,potom ma Alex znovu pobozkal na dobrú noc a odišiel.
Skoro ráno neprestajne zvonil telefón .Uvedomila som si, že všetci budú asi v kostole a tak som ho lenivo zodvihla. ,,Prosím“ povedala som ospalo. V telefóne sa ozval roztrasený hlas akejsi ženy ,ktorá mi povedala, že Sebastian zomrel a požiadal ju, že keď sa to stane aby mi zavolala. ,,Prosím??!!!“ zvolala som neveriaco. ,,To nemôže byť možné! Ved bol v poriadku. Bol zdravý ako repa ako mohol len tak z ničoho nič zomrieť!!!“ ,,Sebastian bol už veľmi dlhú dobu vážne chorý .Vravel, že to viete. Ja som vám len chcela povedať, že v stredu bude pohreb, na miestnom cintoríne. Budem musieť končiť. Dovidenia.“
Celé dni som preplakala a nespala. Nemohla som tomu uveriť. Ako môže byť mŕtvy! To jednoducho nemôže byť pravda.
Na pohrebe bolo veľmi veľa ľudí. Boli tam asi všetky detská zo školy. Keď skončil podišla ku mne nejaká žena a podala mi list. ,,To je pre vás.“ Rýchlo som ho otvorila a začítala sa:
Milá Kristín!
Keď budeš tento list čítať už tu nebudem. Je mi ľúto, že som ti o svojej chorobe nepovedal, ale jednoducho som nevedel ako. Nechcel som aby si ma ľutovala. Choroba na mne nebola poznať ,pretože ma každé ráno upravovali rôzny maskéri. Mrzí ma aj to, že som nemohol s tebou ísť na ples a taktiež, že som ti klamal. Nemohol som ísť, pretože mi to lekár zakázal. Vraj by som sa tam nedožil ďalšieho dňa. Nechcel som aby si ma videla umierať ,tak som to neriskoval. Ak bude list nečitateľný prepáč, ale píšem ho v čase plesu ,keď tuším, že už príde tá osudová chvíľa. Vraj si bola krásna! Rád by som ťa videl, ale nejde to. A netráp sa, že si tam bola s niekým iným. Som rád, že si sa zabavila. Verím, že sa na vysnívané právo dostaneš.
Milujem ťa a budem sa na teba pozerať tam z hora. S láskou Sebastian.

A čo bolo potom? Veľmi dlhú dobu som sa nemohla z toho spamätať, no bol tu Alex, ktorý mi so všetkým pomáhal a podporoval ma.
Úspešne som zmaturovala, dostala sa na právo a dala sa s Alexom do kopy. Dnes ma požiadal o ruku a ja som mu povedala svoje áno. Viem ,že ma veľmi miluje a ja milujem jeho. Vždy keď zaspávam poviem Sebastianovi dobrú noc a možno sa mi to iba zdá, ale zakaždým pocítim na tvári jemný vánok a viem, že je v tú chvíľu v izbe so mnou.
Aj keď by som mala mať výčitky, že som začala mať rada niekoho iného nemám, pretože viem, že Sebastian by si to tak želal.