Basnicky.sk

Pozerám sa okolo seba, no nič nevidím,
dotýkam sa nežných kvetov, no nič necítim,
počúvam spev vtákov, no nič nepočujem...
...bude to asi tým, že už nemilujem.

Lebo moje srdce už nie je schopné milovať,
aj keď sa ako-tak dokázalo pozbierať,
z tej bolesti, ktorá ho tak kruto zasiahla
a do ríše smútku a sĺz ho zatiahla.

No táto krutá bolesť už pomaly ustúpila,
ale smutná Prázdnota ju zastúpila
a tak sa cítim ako motýľ bez krídel,
ako vták chytený do osídel.

Veru, Prázdnota je teraz mojou vernou družkou,
stala sa mojou pani a Ja Jej slúžkou,
s ktorou si môže robiť čo len chce,
lebo väzní v reťaziach moje ubolené srdce.

A Ja tak veľmi túžim dostať sa spod Jej moci,
môcť znovu obdivovať krásu noci,
tešiť sa na každý slnečný lúč...
Prosím, daj mi od tých reťazí kľúč!

Tak veľmi túžim opäť vidieť krásu Tvojej tváre,
dotýkať sa kvetov, čo rastú v tráve,
počuť žblnkotať ten nezbedný potôčik...
Veď stačí tak málo - len kľúčom otočiť!

No Ty nepočuješ moje volanie o pomoc
a Ja sama nedokážem zlomiť tú veľkú moc,
ktorú Prázdnota nado mnou má...
A tak ostávam stále uväznená...