Basnicky.sk

Nebeská brána

Raz budem stáť na prahu,
kde končí ľudský rozum
a začína nové poznanie.
Napätá, v strehu...
čakať súdu uznesenie.

Tam položia mi otázku,
Boh vie, či ju zodpoviem...
čo spravila si so svojím životom?
Šírila vôkol seba si lásku?
Na čo pekné si spomeniem?

Svedomie bude hlavný svedok,
v môj prospech, či proti mne?
Súdu predsedá svätý Peter
V hlave mám neuveriteľný zmätok,
život jak film sa mi premietne.

Vo svetle svätožiary, malá
bezvýznamná budem stáť
zbavená vlastností smrteľníkov,
za ľudskú skazenosť sa zodpovedať,
rozšírim rady hriešnikov?

Tvárou v tvár hľadiac na svoje činy,
Na to čo spravila som, či tiež nespravila...
Od povrchnosti človeka odpútaná,
Gniavená neľudským pocitom viny
vidiac, ako život som premárnila.

A tak som tu... rada, že neklopem ešte na nebeskú bránu...
dúfam, že nedohára ešte moja sviečka,
Pevne do rúk svoj dar od Boha chopiť skúsim...
Prehodnotím život svoj, každú jeho „ranu“...
Potom nech spokojne naveky zavriem svoje viečka...