Basnicky.sk

V pondelok, pre niekoho deň všedný
v mamkinom náručí zháša sa svieca
a slzami kropí tlejúci knôt zvädlý,
tej sviece ťažko jej je zriecť sa.

Už len chladný vosk prikladá si k horkému srdcu,
i Boha prosí o sviece plameň nový zas a zas,
lež Boh len dlane svoje núka, tam nech uloží si hlávku
bo do prázdna mojich očí nevráti sa nikdy jas.

Jej telíčko, také malé a tak slabé
bez môjho dychu stráca tieň
a jej rúčky inak pevné, sú však chabé,
bo nimi stiera mi z tváre smrti srieň.

Už jak to chodí, nastal pohreb
do plameňa tmy vložili sviecu,
ten plameň ju tam roztopí
a snáď vynesie k nebesám, bo v pekle ju nechcú.

Málo bolo vzlyku,
všetci hrdelne smiali sa,
bo odišiel človek rovnakého zvyku,
tomu takúto úctu vzdať patrí sa.

A mamka?
Tá v mori dní bez syna ďalej nechce plávať
svoju pochodeň vkladá do večnosti rúk
- Na, Bože vezmi si ma!
Jak tu stojím, i s okovami tých pálivých múk.

Zrazu Večný podal jej svoje paže,
už držím si mamičku v bok,
kto nepochopil, ten nech sa táže,
jak prešťastne skončil smutný príbeh nás dvoch.