Basnicky.sk

Súmrak žiarivý sa spúšťa už,
nad myšlienkami o časoch minulých
a ako veľký špatnokrásny pavúk
tká siete citov dávno zabudlých.

Ohyzdné krídla noci tejto,
nedovolia spánku prísť,
ja viem, že aj ráno vymodlené
raz ukáže svoju zlatnú tvár,
zabije bledú lunu, noc i žiaľ...

A pokoj umlčí v zášti svár
a belavé, hlboké výšiny,
raz isto spatrí aj ten poryv..

Poryv duší mojich..

A bytie, náznak ľudský
sa bludných výšin pýta:
Kto si ty?

Ty, čo jak večný jazdec noci,
zablýskaš bičmi spomienok dávnych
a útržky tvojej desnej moci,
sa tratia v hĺbkach nenávratných?

Ty, čo držíš pri živote vzácnu ružu,
kým dýcha chvejivé srdce milovaného
i ona dýcha, nepustí dušu...
By už neprecitla do svetla denného!

Tak trpko krásna, prchká, krehká
smrteľná ako tá ruža dychtivá
je ozajstná láska,
no nie ten vzletný cit,
o ktorom počuť vo speve vtáčom,
v penení morskej vlny, nie!

Lež láska sa dá i inak nazvať,
zúfalým útekom zbesilým, mysle plačom,
nádejou, hľadaním najskrytejších hĺbok,
tvrdým chlebom, nie vonným koláčom!