Basnicky.sk

Zišiel sa dav k pódiu, už zacítil pach krve,
súmrak tmí sa nad prázdnych myslí krajinou,
len nečisté myšlienky, tie blúdia hlavou prvé,
snažia sa haliť hranou nevinou.

Či padá nôž, či letí guľka, abo slučka sťahuje sa,
ľud ryčí, k smrti vzpína dlane zrobené,
ten divadla tohto krásy nikdy nepreje sa,
snáď už aj mysliac, však myšlienky má šialené.

Trestaný kata – sudcu poznať nechce, lež musí,
je ním to ticho hluchej a slepej society,
ktorej všetok odpor vzdelaných sa hnusí,
hrob hromadný umlčí múdrosť bez piety.

Aký to čin, čo kladie skvelých do okov,
jablko sváru, spor, čo nezná víťaza,
čo robí z kráľov vedomostí otrokov,
čo malosť ducha na Olymp privádza?

Noc dáva pokoj, tma uspí v lone blahoslavených,
pre chvíľku oddychu bez sna zložia hlavu,
súdny deň k ránu prinesie vybraných,
pre radosť stáda, adeptov na popravu.


Záverom krátka dumka.