Basnicky.sk

Rozľahlou planinou sťa plameň márnosť svieti,
bezohľadne zvráti v nás dobro v popol a prach,
zo závisti skrz krvavú optiku súdi šťastie detí,
by tmou a chladom zahaliť ich mohla v plytkých hrách.

Pach čpavku a chuť žlče cez zhnité zuby nečistých,
hranice ťažko spozná v letku jedovatá slina,
jak mŕtvoly tlejúce v čiernych jamách blatistých,
vážená vážnosť, keď z hrste padá hlina.

Len čierne mraky a chmúrne oči porazených volov,
spriadajú plány, v nich peklo z výše zazerá,
a jasne dovidíš na krv crčiacu zo spráchnivených kolov,
náš cieľ k štartu krívajúc sa uberá.

Keď sekeru ruky bezprstého k tnutiu nútia,
vedené mstou sa k páchnucemu vnútru derú,
si na pochybách, či myseľ ti iba mozgom mútia,
či telo po práve na nože berú.

Všetko to bizarné, úchylné a nenávratné pustošenie,
ten hnoj, čo spásou znovu zovú zasnene,
už šmahom ruky mrzák do diery ťa zaženie,
by s pompou ti skydal na hlavu slizké kamene.

A dieťa tvojho syna na poprave bez súdu,
sa v dave s blaženosťou v tvári zriekne pradeda,
je biedou špina v krvi, a či ruka osudu?
Jedno je, tiež vlastná krv ho zapredá.