Basnicky.sk

Oči sklopené, tajomstvá života... ležala na bruchu...
prebdela mnoho už mnoho dní...
Tajomný pocit, vánok telo jej zahalí,
košieľka odkrýva, stúpa jej vysoko,
rozmýšľa, možno až príliš divoko...
v tom tenkom závoji,
ľahko sa odhalí, čo by sa nemalo...
Aj cez škáry v brizolite,
svetlo občas zabliká
rolety mierne poodkryté,
aj on jej takto uniká
a preto že ju odmieta,
ona viac miluje ho...
Kde je ta spravodlivosť všemohúcich bohov?
Nad hlavou trápna hviezda z fosforu,
a pekelné dusno ticha,
čo objíma tu chladnú potvoru, polonahú...
Oči- prstami ruky dotknuté,
riasy len mierne zmoknuté,
pršalo pod nimi...
už nikdy sa nedotknú!

Človek, ty súčasť krajiny,
kde ducha tela na kôl nastoknú,
a to vždy bez myšlienky...
Človek ty súčasť krajiny,
kde duše bežia domov, kým telo spí u milenky
Tajomstvo žitia, i oči sklopené, ležala na bruchu,
to niečo v nej, vytratí sa v ligote noci, vždy mala taký pocit, že sa to deje...
Tak kam odchádza, ta sila v tele?
Kde je?
Hľadá, iba prirodzene hľadá sebe si podobnú,
Dúfajúc, že snáď ju nebodnú...

Túžba ruku vedie po hebkom negližé,
Duša jej, i cudzie mnohé,
stretli sa práve teraz
kým v melódii svetla dievča sa kolíše
a mesačné slnko zahalilo veľa balkónov aj terás...
Hlava vzad zaklonená,
túli si k sebe priesvitný obrys muža,
slza už dávno zahojená,
muža, po ktorom tak túžobne pátra...duša
Čo má z toho, dievčatko,
že jej tlkot chcú počuť iní?
Nerovná túžba a potom vzťah je len nakrátko, aj to s dávkou viny...

Zaborená slasťou vo vankúši,
žobráci lásky boli všetci muži, čo sa odvážili...
Tí čo sú milovaní, och ako kruto znie ich nie, aj vlastná chladnosť často ničí, stokrát radšej ľúbenie,
veď šťastnejší je ten čo z lásky kričí do neznáma smiešne slová...
Dievča, po krokoch ktorého zostavajú len zmrznuté ideály iných.
Tiež ona nemravne miluje iného predstavami,
nádherný paradox žitia,
milovaní čo po nociach ostávajú sami...
Ona, túžiaca rozletieť sa v ľúbosti za šťastím,
vrúcne odovzdať kúsok seba každý,
ona horúca a vrelá, pritom chladná navždy...
Ako to svetlo čo prúdi cez otvory,
tak vteká duša do tela, čo našla- nenašla o tom nehovorí,
maličká sa v nemravnosti zachvela...

Riasa sa opäť zarosí...
zľahka sa pohli závesy
a lúče svetla rozsekané po tvári...