Basnicky.sk

To všetko mu teraz prebleslo hlavou, keď jemne zvieral mladú a krehkú ženu v náručí. Ariam mu nikdy neprezradila, čo videla za jeho chrbtom vychádzať z jaskyne. A on sa jej nato nikdy nepýtal, lebo nechcel jatriť jej prežité zdesenie.

Vzala ho pod pazuchu a vydali sa spolu úzkou uličkou do centra obce.

Jeden zo strážcov ich zastavil a kývol na mládenca: „Orim, boli sme upozornení Namašom, že ty na zhromaždenie nesmieš. Nie si rodený Nemk!“

Ariam sa k mužovi otočila, pohladila ho po jeho ebenových vlasoch, pobozkala na líce a šepla: „Počkaj na mňa pri jazere...“

Prikývol. Deva prešla bránou na námestie a stratila sa v húfe domorodcov.

Útulné uličky už medzičasom zívali prázdnotou. Zhromaždenie sa začalo.

Orim poctivo čakal pri jazierku a krátil si dlhú chvíľku hádzaním kamienkov do vody.

Ako malý chlapec, zaškľabil sa. V tom k nemu doľahol nezvyčajný virvar šíriaci sa z miesta zasadnutia. Mládenec zbystril sluch, okamih váhal a potom nasmeroval svoje kroky do centra diania. V ponurom osvetlení blikajúcich fakieľ zazrel klbko zápasiacich ľudí. Rozoznal krik Ariam a jej rodičov. Nechápal, čo sa stalo, ale rozhodol sa okamžite konať. Svojimi bystrými očami ihneď zistil, kde je jeho milá, jej matka a otec a vrhol sa ich brániť. Jeho mocné a rýchle ruky začali rozdávať tvrdé a presné údery útočníkom.

Niekde vzadu zakričal Namaš: „Stráž! To je Orim, chopte sa ho! Rýchlo!“

V okamihu sa na neho vrhli hneď dvaja. Kútikom oka zazrel záblesk čepele meča, ako pretína vzduch. Stihol uskočiť do strany a meč zvonivo udrel o kamenistú zem. Orim sa zaprel do provizórneho oplotenia a vytrhol z neho veľký drevený kôl. Reflexívne ním obojruč švihol a trafil čeľusť jedného zo strážcov. Ozval sa praskot kostí a z hlavy muža vytryskol prúd krvi. V mihote svetla sa ležiace telo strážcu otriasalo v smrteľnom kŕči. Orim zreval, bol to zvláštny rev, ktorý ešte nikdy v osade nezaznel. Neľudský, zvierací rev. Ryk obrovskej šelmy bažiacej po krvi. V ten moment akoby zastal čas. Všetci navôkol zostali nehybne stáť a toporne hľadeli na mladého muža. Ťaživé ticho sa rozhostilo na námestí. Prerušovali ho len dusivé chrčanie zraneného a hlasité dýchanie okolostojacich. Udivený zrak domorodcov sa spoločne presunul z mládenca na telo strážcu, a následne na jeho hlavu. Dedinčanom sa naskytol otrasný pohľad. Hlava vyzerala veľmi bizarne. Spodná sánka bola preč, obrovské, krvou podliate oči vyliezajúce z jamôk prosili o pomoc. Zo vzniknutého otvoru na krku a v hlave sa rinul prameň sýtočervenej krvi. Raneným ešte zopár krát trhlo, hlava sa naklonila do strany a jeho pohľad navždy zmeravel. Zrak obyvateľov sa vrátil späť k Orimovi. Zrak plný strachu, obáv a nenávisti. Dav čakajúci na hodenie prvého kameňa.

Orim neotáľal, opatrne cúval nazad. Mierne potočil k Ariam hlavu, tak aby neprerušil očný kontakt s pred ním stojacim zástupom a šepol: „Bež aj s rodinou do lesa, k jaskyni, rýchlo!“

Mládenec spravil pár krokov vpred, pomaly sa zohol a vzal do dlane zbraň mŕtveho strážcu. Dav zareagoval a ustúpil.

Bola to podivná scéna. V strede námestia nebojácne stál obrovitý chlap, takmer o dve hlavy vyšší od Nemkov, ktorí pri ňom vyzerali ako kŕdeľ detí. Kŕdeľ detí s úmyslom pomstiť sa. Zabiť!

Spomienka na útek pred neznámym prenasledovateľom sa mu jasne teraz vybavila v pamäti. Cítil sa presne ako vtedy, keď niesol Ariam na pleciach a uháňal údolím. Cítil sa odhodlaný, plný neuveriteľnej sily – nesmrteľný.

V hlave mu rezonoval dávny sipot: Tsssssssss sssssssss si nášššš, Oriiiiiiiiiiiim, nepatríšššš semmmmmmmm...poď za namiii, poď, čakáme...sss

Začal mu rozumieť. Naozaj nepatrí sem. Nepatrí do tejto osady, k tomuto národu. Prečo si namýšľal opak? Bol cudzincom, votrelcom a navždy ním aj zostane.

Zrakom prechádzal po domorodcoch, ktorí utvorili okolo neho polkruh. Za chrbtom mal plot a dom, pred sebou tlupu malých, srdnatých Nemkov.

Kde je šaman a jeho pomocníci? Vŕtalo mu hlavou.

Ešte raz prebehol očami po tom pomstychtivom polkruhu. Náčelník a starší stáli bezpečne ukrytí za hradbou tiel dedinčanov. Ale po Námašovi a jeho prisluhovačoch ani stopy. Ticho noci preťal výkrik muža, nasledovaný ženským srdcervúcim nárekom.

„Ariaaaaaaaaaaaaam!“ zareval Orim. Na päte sa otočil a vrhol sa oproti plotu, odkiaľ sa ozval rev. Dav dedinčanov spolu s ozbrojenými strážcami vycítili svoju šancu a rozbehli sa za ním. Plot zaprašťal a neodolal náporu jeho mohutného tela. Orim sa pustil do šialeného behu blízkym pasienkom. V diaľke zazrel blikot pochodne a vydal sa tým smerom stále prenasledovaný Nemkami. Okolo hlavy mu so svišťaním preletel šíp a zmizol vo vysokom suchom poraste. O chvíľu ďalší a ďalší. Nedbal na to a zrýchlil. Znova ho hnala vpred tá neľudská sila.

Kôl odhodil a zovrel pevne v oboch rukách meč. V rýchlom svižnom behu sa priblížil k mužovi nesúcemu fakľu, ktorý ho zočil neskoro. Spoznal v ňom jedného zo šamanových pobočníkov. Mocným a hladkým úderom ostrého meča ho sťal. Torzo kŕčovito držiace pochodeň sa bezhlučne zvalilo, pričom okamžite vzbĺkol suchý trávnatý porast. Ohnivá vlna sa veľkou rýchlosťou, podporovaná vetrom vanúcim od lesa, začala šíriť smerom k osade. Húf prenasledovateľov sa stal kŕdľom prenasledovaných. Orim tam stál a pozoroval ich márnu snahu ujsť pažravým plameňom. Priestor sa naplnil zúfalo hrdelným rykom horiacich domorodcov kombinovaný s mohutným praskotom ohnivých jazykov sýtiacich svoje večne prázdne útroby. Niečo zovrelo Orimove lýtko. Bleskurýchle pozrel nadol.

„Pane, pán Rímobuľ,“ padol k nemu na kolená.

Otec dievčiny bol zasiahnutý dvoma veľkými šípmi do hrude a brucha. Jeden z nich prešiel skrz. Starý muž silne krvácal. Vedel, že jeho koniec sa blíži. Orim to vycítil takisto. Naklonil sa k jeho chvejúcim sa perám, z ktorých sa rinul pramienok teplej krvi.

„Syn môj...synak,“ ticho šepkal starec,„jaskyňa...oltár, koch, koch,“ rozkašľal sa. Snažil sa prehĺtať.

„Zach...zachráň ich, un...uniesli všetkých...ech, koch...“ a dokonal. Orim mu zatlačil oči a silno ho objal.

Vstal, rýchlo sa rozhliadol. Rev prenasledovaných prenasledovateľov sa postupne vytratil. Celý priestor bol ožiarený obrovskou intenzitou horiaceho ohňa. Adaso, v pozadí celého tragického diania, sa zahalila do nepriedušného, dusivého plášťa dymu. Oheň už stihol preskočiť na prvé chatrče. Všetci obyvatelia boli teraz zaneprázdnení hasením a záchranou ich holého bytia. Orim posledný krát upriamil zrak tým smerom a uvedomil si, že sem sa už nikdy nevráti. Potom sa náhlivo vydal k jaskyni.

V hĺbke lesa zamrel všetok huriavk a rozhostilo sa ticho. Ticho a tma. Chvíľu trvalo, pokiaľ si mládencove oči privykli na temnotu hory. Pohyboval sa rýchlo a ticho ako mača. Cestu vedel spamäti.

V úzkom sedle medzi ostrými bralami objavil telo Ariaminej matky. V mesačnom svetle zbadal, že má vypichnuté oči a hlbokú, bodnú ranu priamo do srdca.

„Ariam...Ariam,“ zúfalo si povzdychol. V očiach sa mu zajagali slzy bezmocnosti.

„Ešte nie je koniec, ešte nie...“ zvolal a opäť sa pustil do behu.

Do uší mu prenikol hlasitý detský plač a ženský krik. Ariamin krik. Po štyroch sa tíško vyštveral až takmer ku vchodu do jaskyne. Ukryl sa za mohutný kmeň stromu.

Pohľad, ktorý sa mu naskytol mu rozorval srdce. Okolie kamenného oltára bolo ožiarené množstvom pochodní a kahancov. Malý braček bol priviazaný na dosku oltára a na ústach pevne pripevnený náhubok.

Nad ním sa skláňali dve postavy v habitoch. Vo lúčoch pochodní sa zaleskla čepeľ dýky. Telo chlapca sa napínalo ako luk, zápasilo zo všetkých síl vo vopred prehratom boji. Z úst sa mu drali desivé vzlyky plné hrôzy. Oltár sa naplnil krvou, ktorá cícerkami stekala po stranách na zem.

V Orimovi vzkypela krv, jeho päste sa mocne zomkli. Vyrazil vpred. Prvého trýzniteľa nabodol od chrbta. Meč do neho vošiel takmer nehlučne až po rukoväť. Telo muža zavibrovalo a zvalilo sa na oltár. Druhý nechápavo zdvihol hlavu, ale to už sečná zbraň opísala rýchly polkruh a zasekla sa mužovi do lebky vo výške očí. Meč prešiel do polky hlavy a tam sa zasekol. Telo sa prehlo a skĺzlo bezmocne na krvavú zem. List zbrane zostal zablokovaný v rane. Orim stúpil na hlavu zabitého a s hlasným čvachtaním ho vytiahol von.

Rýchlo sa naklonil k dieťaťu. Vybral mu náustok. Chlapec sa celý triasol. Slzy mu stekali prúdom po lícach a čelo sa rosilo studeným potom. Orim sa pozrel na spodnú časť jeho trupu. Obrovský, chvejúci sa kráter. Črevá a niektoré vnútornosti chýbali. Niet pomoci, niet návratu. Telo chlapca sa ešte zopár krát vzoplo a potom si ho vzala smrť. Ďalšia vlna bezmocnosti a zúfalstva sa prehnala jeho duchom.

Kde je Ariam? Musím zachrániť aspoň ju! A kde je ten pekelný Šaman? Rezonovalo mu mysľou.

Zrak upriamil na otvor do podzemia. Vzal jednu z horiacich pochodní a plný odhodlania vstúpil dnu. Ovanul ho závan stuchnutého vzduchu. Presne ten istý ako vtedy...

Zbystril zrak a sluch. Sprvu nepočul nič. Potom k nemu doľahol vzdialený šum hlasov. Došiel na malé rázcestie. Slabá vrava sa ozývala sprava. Rýchlo vykročil tým smerom. Úzka chodba sa stáčala stále viac doprava a výrazne klesala. Na stenách začali poskakovať svetelné obrazce plné tieňov. Prenasledovateľ odhodil fakľu na zem a pomaly sa približoval.

Sssssssssssssssssssssssssssssssss....Oriiiiim

Známy strašidelný sipot preletel okolo neho. Orim stál v ústi chodby a vyjavene hľadel do svetlom presýteného priestoru pred sebou. Priložil svoju krvavú dlaň k očiam. Ostré svetlo ho ochromilo a oslepilo. Zrak sa mu za okamih adaptoval.

Pred ním sa rozprestieral obrovský podzemný sál. Po stranách lemovaný skalnatými lavicami zaplnenými do posledného miesta.

Démoni! Prebleslo mu mysľou a zachvel sa. Pevne zovrel v ruke meč a opatrne vykročil vpred. Nik si ho nevšimol. Vpredu bol obrovský zlatý trón. Na ňom sedela robustná postava ponášajúca sa na človeka. Čierne husté vlasy lemovali telo od hlavy až po pás.

Bola odetá v koži. V koži? V ľudskej koži.

Pred ňou kľačala ešte jedna, ale omnoho menšia, s riedkymi, šedivými vlasmi. Šaman! Niečo držal v náručí. Mŕtve, nehybné telo.

Orimovi vyrazili z očí slzy. Celá scéna sa mu v tej chvíli rozmazala. Pochopil. Zreval. Bol to ten ryk šelmy, ale iný než predtým. Bol plný bolesti.

Všetky pohľady v sále sa upreli na neho. Tisíce párov očí.

Sssssssssssss...vitaaaaaaaaaaj Oriiiim, rozozvučalo sa mu v hlave.

Zaskočený šaman pomaly vstal a nechápavo s otvorenými ústami civel na mládenca. Pustil bezduché telo Ariam, ktoré z buchnutím dopadlo na kamennú podlahu.

Orim skĺzol zrakom k jej tvári. Hrôza.

Na tej milovanej tvári chýbali tie nevinné, jagavo blankytné oči. Ústa znetvorené do bolestného úškľabku.

„Nieeeeeeeeeeeee,“ zakričal a rozbehol sa k Námašovi. Nad hlavou obojručne zvierajúc rukoväť meča.

Obrovskou silou ho vrhol. Šaman len meravo udivene stál. Zbraň zasvišťala vzduchom a ostrá čepeľ prenikla skrz jeho chradnú hruď. Z udivených, prepadnutých úst vyrazil prameň bordovej krvi. Takisto z nosa, očí a uší. Šaman urobil zopár mdlých krokov a zosunul sa na kolená. Naklonil sa dopredu a skrvavenou tvárou narazil na drsný povrch.

Slzy sa teraz rinuli z Orimovej tváre. Takisto klesol na kolená. Sálou sa ozval potlesk obrovských dlaní.

Akoby sa skončilo dejstvo nejakého, úspešného predstavenia. Orim zdvihol hlavu a zadíval sa dopredu, na tvár vodcu. Šokovala ho. V tej prísnej tvári zazrel a rozpoznal svoju vlastnú tvár. Už vedel kam patrí. Celý doterajší život v osade sa mu premietol v tú chvíľu opäť. Všetko zapadalo do seba ako rôznofarebné kamene do pestrej mozaiky.

Bolo to, čo žil doteraz len klam? Len sen? Kto je vlastne on? A kto sú títo? Ľudia? Má to všetko vôbec nejaký zmysel?

„Vitaaaaaaaaj, medziiiiiiii svojimiiiiii,“ sipivý hlas vodcu ho vytrhol z úvah.

Pozrel sa mu ešte raz do tváre. Do svojej druhej tváre, ktorá rozprávala bez toho, aby pohybovala perami.

V tej chvíli sa Orimovi zrútil svet. Stále meravo hľadel do tých uhoľnatých očí. Zdvihol svoju meravú pažu a chytil sa dlane, ktorú mu ponúkol vodca. Ako hypnotizovaný druhou rukou pomaly siahol po meči pod mŕtve telo Šamana. Nenáhlivo ho vytiahol, bleskurýchlo sa postavil a celou silou ním švihol. Ostrie sa zaťalo do ramena vodcu. Meč prešiel takmer až k jeho pásu. Mládenec stále pozeral do tých očí, ktoré sa teraz plnili otáznikmi a nepochopením. Zrazu Orimove telo zasiahla neznesiteľná bolesť. A nastala tma.