Basnicky.sk

Dav osadníkov sa už zhromaždil v strede obce pred náčelníkovým domom. Malé námestie bolo provizórne ohradené od prívodných uličiek a pri každom vchode stála dvojica strážcov, ktorá kontrolovala vstupujúcich. Povolaní na zhromaždenie boli všetci, okrem detí do desať rokov. Orim, predtým ako sa vybral za hlasom Kinsáhlovho trúbenia, vykročil do malej tmavej uličky. Zaklopal na dvere jednej z drevených chalúp na severnom konci Adasa pri malom jazierku, ktoré slúžilo ako rezervoár pitnej vody. Vo vnútri sa ozval šuchot krokov, ktorý prerušil vrzgot a kvílenie otvárajúcich sa vrát. Objavila sa prešedivelá hlava postaršieho, zavalitého muža.

„Dobrý večer prajem ctený otec Rímobuľ. Prišiel som po pannu Ariam, aby som ju doviedol na zhromaždenie,“ začal Orim.

„V poriadku Orim,“ pritakal muž a prešiel si mocnou dlaňou po brade, „Ariam je už pripravená a čaká ťa. My prídeme o čosi neskôr. Matka ešte uspáva synka,“ a zmizol v domčeku.

Bol príjemný teplý večer, od hôr pofukoval vlhký vánok a hral sa s Orimovimi vlasmi. Do noci sa ozývalo zurčanie potoka a vrzúkanie svrčkov, občas prerušené škrekotom sojky a húkaním sovy. Orim spravil pár krokov vzad, zadíval sa smerom k lesu a otočený chrbtom ku dverám pokojne čakal na dievča. Zrazu pocítil na očiach zamatovo jemné, teplé, malé dlane.

„Ariam!“ zvolal nežným hlasom, „chodíš hebko ako lesná víla...vôbec som ťa nepočul,“ otočil sa k nej, objal ju a daroval jej bozk na čelo. Hoci bola tma, vedel, že sa Ariam zapýrila.

„Ach Orim,chýbal si mi. Kde si bol celý deň? V osade som ťa nevidela,“ upriamila na neho svoje zvedavé, blankytne modré oči.

Mládenec kývol hlavou k Vasimu. Ariam zalomila rukami a pokrútila smutne svojou hlávkou.

***

Panovalo horúce suché leto. Slnko kotvilo vysoko nad hlavami osadníkov, ktorí lopotili na malých políčkach a zberali časť tohoročnej, bohatej úrody. Orim so svojou matkou mali kúsok role neďaleko svojej chalúpky pod lesom. Ich plodinami boli najmä zemiaky a kukurica, ktorých sa im urodilo hojne a mohli tak časť z nich vymeniť na útulnom obecnom trhovisku za iný potrebný tovar. Pred domom rástli taktiež dve statné jablone, obsypané červenými jabĺčkami ako nočná bezoblačná obloha hviezdami.

Tento rok bol pre dedinčanov vynikajúci, zima bola krátka a mierna. Nemkania boli spokojní a o čo viac, na jarnom zhromaždení bol Orim spolu so starnúcou matkou prijatý späť medzi osadníkov. No ich vzťahy s ostanými obyvateľmi obce sa zlepšili a zintenzívnili len mierne. Najväčšiu oporu našli u cteného otca a člena rady starších Rímobuľa, ktorý mal krásnu dcérku, o niečo mladšiu od Orima.

Útle, štíhle dievča s prekrásnymi, mierne sa vlniacimi, plavými vlasmi siahajúcimi až pod pás a veľkými svetlomodrými jagavými očami, veľmi rado chodilo navštevovať ich chalúpku, a to tajne už počas odlúčenia. Teraz, keď už izolácia úradne pominula, omnoho častejšie vypomáhala adoptívnej Orimovej matke s domácimi prácami.

Mnohokrát sa spolu túlali ruka v ruke po zelených dolinách popretkávaných horskými potokmi a po malebných zákutiach hlbokého lesa.

Raz sa Orimovi podarilo ju náhodou priviesť pod vrchol Vasimu až ku škľabiacemu sa otvoru jaskyne. Ako každý mladý muž v jeho veku, aj on chcel ukázať deve svoju odvahu. Vyrozprával Ariam najprv príbehy hrozných obetovaní, ktoré počul od svojej matky a ostatných osadníkov. Pritom sa postavil na kamenný oltár. Dievča od úžasu híkalo a načúvalo jeho historkám s otvorenými ústami. Orim teraz stál chrbtom ku vchodu do jaskyne a vysvetľoval, ako boli prenášané zvyšky obetí dnu.

V tom ho odzadu ovanul silný závan potuchnutého, teplého vzduchu ako dych chorého starca túžiaceho vyriecť svoj epitaf v agónii príchodu smrti. Omotal sa mu okolo krku, akoby ho chcel objať, pobozkať, pohrať sa s jeho vlasmi. Zvíril stĺp prachu ako stenu medzi ním a dievčaťom. Prach sa zrazu usadil a všetko na chvíľu úplne stíchlo ako les pred búrkou. Mládenec sa odmlčal a meravo civel na Ariam. Tá nemo stála a svoje rozšírené zrenice upierala kamsi za neho. Na svojom chrbte cítil pálivý pohľad. Spomenul si na ten pár ohnivých očí, ktoré videl kedysi dávno v temnom pozadí jaskyne a potom mnohokrát vo svojich snoch a cítil, ako mu behajú po celom tele zimomriavky. A ticho, len ticho a do neho šum korún stromov. V tom vzdialený sipot...Orim privrel oči, aby mohol naň upriamiť svoj sluch. Sprvu mu nerozumel, potom sipot začal silnieť.

Tsssssssss sssssssss si nášššš, Oriiiiiiiiiiiim, nepatríšššš semmmmmmmm...poď za namiii, poď, čakáme...sss

Hrozivý výkrik Ariam mu otvoril oči. Vzhliadol k nej a zazrel, ako ukazuje trasúcou rukou na niečo za ním. Orim ucítil na šiji horúci dych a na pleciach dotyk mohutných drapľavých dlaní, ktorý ho paralyzoval. V tom sa dievčina spamätala, skočila k Orimovi a celou váhou sa do neho oprela, načo obaja spadli a začali sa kotúľať dolu zarasteným úbočím. Kry a malé tŕnisté stromy im driapali šaty a pokožku do krvi. Ostrá, pálivá bolesť im pokryla ruky, ramená a tvár. Pristáli až na plošine pokrytej trávou a vystlanej machom. Chlapec sa rýchlo postavil a obzrel sa hore stráňou. Veľká záhadná silueta obkolesená šedou hmlou sa s pukaním kríkov a prašťaním halúz pod mohutnými chodidlami predierala k nim. Zachvátila ho hrôza.

Ssssssss, ideeeeeme po teeeeba patrííííš nááááám...

Orim sa spamätal, pozrel na dievčinu. Ariam ležala čudne skrútená na zemi a vzlykala. Jej pravé chodidlo bolo zvláštne otočené do strany. Bleskovo chytil plačúcu a zdesenú devu do podriapaných rúk, prehodil si ju cez plece a rozbehol sa dolu úbočím k dedine. Nechápal, jeho telo bolo teraz veľmi silné, rýchle a pružne reagujúce. Srdce mu búšilo v sluchách, dych sa sprvu prehĺbil a potom neuveriteľne zrýchlil. Neobzeral sa za seba. Nepočul ani kroky ich prenasledovateľa ani jeho pekelný šepot. Nechcel počuť.