Basnicky.sk

Hmla, sivá mohutná hmla, všade navôkol. Je jej nekonečné more. Miestami v nej vzbĺknu bodové ostrovčeky krvavých zábleskov. Zadunia, ale len na chvíľu, aby sa potom opäť všetko ponorilo do hrozivo hlbokého ticha.

Temná, mrazivá tma vystriedala tú nepriedušnú hmlu. A bolesť, krutá, neutíchajúca bolesť, tupiaca všetky zmysly a cibriaca len jeden - vnímať ju.

Balansujúc na hranici vedomia a bezvedomia, Orim sa prebral. Precítil svoje tuhnúce, chladné telo. Uvedomil si, že nedokáže hýbať svojimi údmi. Otvoril oči, teda aspoň mal pocit, že ich otvoril, pretože tma sa nezmenila. Obklopovala a pohlcovala ho. Na tvári ucítil kvapky svojho kondenzovaného dychu. Zazdalo sa mu, že počuje kroky, ale počul len krv, ako mu neutíchajúc búši v spánkoch.

Zatajil dych, chcel niečo zakričať do toho bezodného ticha. Otvoril ústa, ale nevyšla z nich ani hláska. Všetok zvuk zostal uväznený v hrudi a krku, a z úst sa mu vydral len sipot. Jazykom si oblizol suché, dopraskané pery, keď ho v tom opäť omráčil záblesk ostrej bolesti. Zaúpel a takmer stratil vedomie. A znovu, akoby do neho pichalo tisíc veľkých ihiel. Zaťal zuby a nechtiac si prehrýzol jazyk. Ústa sa mu začali plniť horúcou a lepkavou krvou. Hltal ju. Nechápal, ale vlastná krv ho upokojovala. Konečne niečo pil.

Nevedel, ako dlho tak nehybne ležal, sýtiac sa svojou najdrahšou tekutinou. Zdalo sa mu to večnosť. Končatiny mu strašne tŕpli, necítil si ich. Akoby ich ani nemal. Skúsil zdvihnúť ruku, no neposlúchala ho. Pripadala mu tak cudzia.

Opakovane sa koncentroval na svoju pažu, ale napriek všetkej snahe ňou nedokázal pohnúť. Frustrovane ležal v nezmenenej polohe a prerývane dýchal.

Dobre vedel, že ak sa nezačne hýbať, čaká ho smrť podchladením, a to omnoho skôr, akoby zomrel smädom či hladom. Z myšlienok ho opäť vytrhol krátky ale o to intenzívnejší preblesk bolesti. Receptory na ňu boli stále veľmi citlivé a živé, ako keď sa prvý raz prihlásila o slovo. Pretrpel ju. Jazyk už nekrvácal.

Prečo bolesť nie je ako zápach, na ktorý si človek po pár minútach privykne? Alebo ako svetlo, na ktorého jasnosť sa zreničky prispôsobia za pár sekúnd? Mihlo sa mu mysľou.

Po krátkom oddychu sa opäť pokúsil pohýbať tentoraz prstami na ruke. Zazdalo sa mu, že nimi pokrčil. Pocítil v nich jemné chvenie a tŕpnutie, ktoré postupne silnelo. Akoby mu pod pokožkou ruky behalo tisíc obrovských mravcov. Podarilo sa mu dlaň zovrieť v päsť. Bezcitnú, ľadovú a cudziu päsť.

Tá neznáma bolesť sa konečne začala strácať v tom nekonečnom tichu bezhraničného časopriestoru. Orim sa snažil spomenúť si na posledné udalosti, ale pamäť ho, tak ako telo, neposlúchala.

Po ďalšej dávke vynúteného oddychu sa mu matne začali v mysli vybavovať okamihy uplynulého času...