Basnicky.sk

Niekto nový klope v mojom srdci na dvere,
čo teraz? Zmením niečo? Či ukážem sa v priemere...
Svoju pravú tvár nieje ľahké odhaliť...
Odkryjem sa, alebo rúškom tajnosti nechám sa zahaliť?

Osoba pri dverách čaká na predpoveď,
ja zakričím z predsiene, len nikam neodleť.
Ponorím ruku do skrine tam je masiek pár,
vyberiem jednu a nasadím na svoju tvár.

Odomknem slečne, s úsmevom na tvári,
krásna to deva, takysto sa rozžiari.
Ruku jej podám, hneď zamierime vpred,
vyletíme von a zábran už niet.

Budeme sa vznášať len v objatí snov,
potichučky palachtiť, bez zbytočných slov.
V tempe zrazu strmhlav pridá,
ja nestačím už ďalej,
v tom momente ihneď zhasne,
medzi nami všetka nádej.

Maska kvôli rýchlosti, z mojej tváre spadne,
ja nestihnem sa spamätať, v tej chvíli som na dne.
V tom slecna z riadkov vyčíta, co bývalo už nieje,
vďaka mojej pretvárke srdce ju viac nezahreje.

Z dlhej púte sa naspät vrátim,
stretnem plno známich no chrbtom sa im neobrátim.
Bez cenzúri ukázem im svoju pravú tvár.
Veď načo sa schovávať, tých sľz bolo len pár.

Azda sa len v živote bez pochýb vždy rozhodnúť,
zahodiť preč všetky masky a všetko zameškané nebojácne dobehnúť.