Basnicky.sk

Sedela na náhrobku. Sedela tak, aby videla na vyrytý nápis, čo ju rezal už dva roky v srdci…A potom jedna sviečka zhasla, hoci nebola celkom vypálená.
Nápis bol nečitateľný v tom sivom šere, no pre ňu to boli blikajúce neóny. Prečítala by ho aj v tej najčiernajšej tme, aj v absťáku narkomanov…:
„A keď zomrieme, stanú sa z nás kvety a budeme voňať tým, čo žijú!“
Povedal Andy Hvezdár…Nech odpočíva v pokoji!
To meno si u Boha určite vybral sám, lebo o ňom hovorilo všetko… Rád kládol ľuďom hviezdy k nohám a pre ňu zniesol na zem asi fakt celé nebo! Revala.
Blonďavé vlasy jej vietor prilepil na tvár a zhasla aj druhá sviečka. Mala pocit, že tma vládne tejto noci!
„Milovala som ho!“ zakričala mŕtvym do uší. Nebála sa ich od chvíle, keď Andyho mŕtve telo vytiahli spod jeho rozflákanej motorky a ona ho bozkávala…
Mŕtvi sú dobrí, vedela to a niekedy chcela ísť k nim, ale nemala silu stať sa kvetom.
Začala sa báť živých ľudí. Aj teraz vypliešťala do tmy svoje čierne oči, lebo začula kroky niekoho živého. Vlna strachu ju ochromila a tak len tíško objala náhrobok…
Prichádzal sám. Musel prísť. A Anku, to smutné dievča z náhrobku, poznal už dlho.
Mal ju rád.
Chcel tu plakať s ňou a tak kráčal bosý pomedzi hroby a občas preskočil kríž.
Keď ju objal, omdlela mu v náručí a on sa strašne bál! Bál sa, že odišla za Andym.
„Ostaň pri mne, prosím!“ povedal a kriesil ju zúfalo svojím modrým pohľadom. A hoci neotvorila oči, vedel, že sa mu to podarilo, lebo jej spod viečka vykĺzla slza.
Plakali spolu až kým nevyhnali šero z duše. Potom už bolo ráno a svitanie im spojilo pery.
„Poďme!“ povedala ona a vložila mu svoju ešte detskú ruku do dlane.
„Poďme!“ povedal on a predtým než sa zošuchli z náhrobku, zapálil tam novú sviečku…