Basnicky.sk

Sedím na balkóne a popíjam studené kakao.
A myslím na to, čo sa do mňa predralo.
Ukradol si mi pôvab mojej vlastnej harmónie,
ale odteraz chápem, prečo vôbec žijem.

Prší.
No, toto rozjímanie o Tebe mi dážď nenaruší.
Ďalej sedím, premýšľam
Zrazu toľko lásky, poznania...
Len škoda, že ma ľudia v dáždnikoch pred Tvojimi citmi nezachránia.

Niekto by možno povedal: Ste jasný ako farbičky a Claude Monet.
Ťažko sa mi z toho skladá súvislý sonet
Je ťažké mi ťa objímať,
Zabi ma, pochovaj, ale ľahšie je ťa preklínať.


Brzdy električiek mi narušili myšlienku.
Takú malú ale pre mňa dosť veľkú- myšlienku o Tebe.
Pod balkónom je rušno.
Ale asi mi to už došlo...( ľúbim ťa)
Musím končiť monológ, vieš je tu teplo a dusno-
-presne tak ako keď som s tebou- to vždy celkom ušlo...

A...nemysli si! Tieto riadky neboli vyznaním, boli iba o myšlienkach, ktorým sa na mojom papieri dosť miesta vždy ušlo.
No, Ty nie si myšlienka a môj papier nie je posteľou!
Prosím ťa, nachvíľu sa tvár, že si iba priateľom...

Ďakujem.