Basnicky.sk

Vrúcna túžba s výdychom na perách,
vyslovená tichým, bezvýrazným tónom.
Beznádej existencie, holá nádhera,
predpôrodný kŕč brázdiaci matkino lono.

Privreté oči, nádej mizne v diaľave
na prašnej ceste balvanov a skál,
oblek rozodratý, údy boľavé,
výkrik nevychádza, aj keby hrdlo si zdral.

Doznievajú posledné veľké symfónie,
avšak bez lahodného vkusu,
zákon je mŕtvy, princíp žije,
na smetisku omamného hnusu.

Snehové vločky nemajú kam padať,
vyhasol hviezd ohnivý žiar,
slnce si musí na ostne sadať,
mesiacu prischla krvavých sĺz tvár.

Nenávisť hlása manifest tohto milénia,
no človek už medzi riadkami čítať nevie
nevadí mu, že dvanásta hodina odbíja,
stále sa kamsi k nebu derie,
no to je preňho nezdolateľná cesta,
rebrík láme sa po pokaždom kroku,
nebeské nájdeš aj na zemi miesta,
lež na to chýba nám srdce v oku.

A tak hustý prúd krvi z jazvy vyteká,
nôž zabudnutý je priamo v šiji,
začína koniec ľudstva! nie človeka,
ocitáme sa v ošemetnej situácii.

Rýchlik zvaný život už vychádza z nástupišťa,
stihne ešte výhybkár zmeniť trasu?
Para sa dvíha, kolesá pištia,
posledný pokus... hľadajme spásu.

V slizkých plameňoch dohára bytie,
zbabelí pajáci pred trestom klušú,
pokropme živou vodou naše hnitie
a nastavme osudu novú čistú dušu....