Basnicky.sk

Tam kde sedí a pretrváva jej duša,
prach sa hromadí.
Celý svet ju skúša
a ona len z parapety naň hľadí.

Z tej zaprášenej parapety pod oknom,
zo žalúziami, ktoré tlmia tiene sprevádzane lúčom,
a ona sa len smeje,
ved čože by robila s mužom?

Kučeravé vlásky si češe,
pomedzi prsty ich prepletá.
Počíta návštevníkov z iných izieb,
omrvinky zo šiat si zamätá.

Hnedý gombík prišije si na kabát z ľana,
zahne rukávy.
A tak sedí už od rána
a nikto s tým nič nespraví.

Tak z tejparapety hľadí von
aj ked nič nevidí.
Krásny ton má zvon slobody,
no ona nezávidí.
Čaká a ona si počká,
tam na parapete,
zasvetia jej očká,
ked rozpráva sa o tom svete.

Zrazu prudký náraz,
zhodí ju na parkety chladné.
Po tvári jej prejde mráz,
jej pery sú matné.

Leží tam,za gaučom,pod parapetou, pod oknom.
Vtej špine medzi potkanmi leží so svokrom.
Každý ju len prekročí,
nič nevyžaruje z jej očí,
už len leží a mlčí,
tam na zemi.

Už nie je na okne,
už ju vietor neobíjme,
už nikdy nezmokne,
proste ju z parapety sotíme.
Tou drsnou rukou, čo kedysi bola taká láskavá,
nech je tam, kde byť nechcela,
kde len predstava ju objala.

A tak tam leží pri stene,
z kabelky vyberá dva zlomené hrebene,
čistí si kabátik a tak tam leží,
tam v kúte a čas si len tak beží.

Ona rozmýšľa v kuse, kto vyčistí parapetu na okne,
ked nie otrokyňa osudu vlastná,
ked keramická bábika len spí, krásna...