Basnicky.sk

Zimný chlad sa míňa, na Zem dopadol prvý Slnka lúč,
dni súmraku spomienkou už len sú, navždy sú dúfam fuč.
Skrehnuté srdcia ľudí sklamaných zas plameňom túžia zahorieť,
oči márne hľadajú vo svete, v ktorom lásky skoro niet.

Život často zlý je, núti ľudí stavať prevysoké hradby,
keď básne písať mali by sme, či skladať nové krásne skladby.
A tak v nevšedný deň celkom zrodil sa tu nápad malý,
čo tak ísť von s *********, nebude to rande vari?

Kto záhadná žena táto je, v srdci nosí pýchu, bolesť a či jed,
keď krása nebeská sama býva, ľudí tak núti príbeh vymyslieť.
Dôvodom však i zodpovednosť byť môže, tá čo ju vedie životom,
nepadne snáď do náručia prvému, čo zjaví sa pod jej oblokom.

Z prvých slov vznikli vety, z ich mozaiky skladá sa celý svet,
dodnes spolu letia vetrom, nerozbil ich žiaden trpký stret.
Tak minul sa deň s dníčkom až Valentín doniesol jej krásny kvet,
ten tajomstvo veľké v sebe niesol, skryl ho však hŕstkou smiešnych viet.

Človek čo básne píše, hovorí srdcom, do kôry stromov srdcia ryje,
v ňom zloba skrývať nemôže sa, stretnem sa s ním, raz ma to preds nezabije.
Áno, či nie - myšlienka táto moju hlavu týždeň ťažko zmára,
svet plný exotov je, srdce snáď chce, no rozum ma odhovára.

Prišiel piatok večer a mňa symbolicky z pred dverí nemocnice,
červené auto vezie smerom nečakaným, smerom priamo od stanice!
Čo robím to? Je to správne? A či len omylom som tu snáď?
Pocit bezpečia zdôrazním slovom, ak niečo stane sa, vyčítať si to budem hádam tisíc krát.

Čas poskočil, kávu vystriedal čaj a v kubánskej hudby ocitli sme sa prúde,
snáď nemožné stane sa pravdou, normálnym strelený tento chlapík bude.
Priamy pohľad, večný úsmev i jeho slová ma ubezpečia,
že ponáhľať preč nemusím sa, utekať nemusím hneď do bezpečia.

I keď SuperStar zmeškala som, tak piatkový večer rozohrial tento chladný deň,
snáď len bozk na nástupišti atmosfére správnej už chýbal len...