Basnicky.sk

Keď lesom rozprestrel sa bezočivý nočný chlad,
keď mesiac bol už jediným zdrojom svetla snáď,
keď hladní vlci vyšli na hranice našich plotov,
keď Mašenko navždy prestal smútiť za Rýchlou Rotou,
vtedy lístie razom spadlo zo smutných lesných stromov
a prišiel čas jesenný do našich sŕdc i našich domov.

Mysľou nás všetkých vzruch neurónov stále sa besne šíri,
či neklamú nás zmysly naše v tejto nevšednej tak chvíli,
či Maťo fakt rád ju má a preto nosí si ju domov,
bo či bez lásky srdcia ryje do kôry ihličnatých stromov...