Basnicky.sk

Je ráno, no slnko nesmelo sa skrýva v stráni,
jesenná hmla dnes víta naše zraky na svitaní.
Áno - jeseň, z hniezda nevylieta žiaden mladý vtáčik,
na zimný spánok odobral sa slon, krokodíl i dráčik.

Kde štebot vtákov je, kde sú rozpálené brehy riek,
čas rýchlo kráča vpred, no toto pripadá mi ako vek.
Morský príboj, v diaľke letí bodkovaná lienka,
to sen len dávny je - spadol mi do vienka.

Voňavá lúka, po nej prejde bezočivý nočný mráz,
čas beží a rôčik s rokom stretáva sa skoro zas.
Len čmeliak neúnavný, so životom sa ťažko bije,
k včielke svojej nepozorný, ba občas i veľmi zlý je.

Život včielky strastný, neľahký - rúca vzdušné zámky,
ľudia tak blízky nám často doplatia na jeho temné stránky.
Úzkosť tak veliká, jak nebesá – to nepopíšu slabiky,
Vypočujú ju snáď včielky iné – Mirky, Mišky, Gabiky.

Včielka doma smutná je, bo o strasti svoje nemá s kým sa podeliť,
mnohá práca na ňu čaká, sen nedá jej však silu..., silu jak ju urobiť.
Svet rúca sa na včielku, rúca sa zo všetkých svojich strán,
bolesť preukrutná žienku trápi, jak soľ nasypaná do otvorených rán.

Čmeliak – celý deň on hniezdo stavia, pre budúcnosť len žije,
včielke ubolenej do srdca hlbokú tak brázdu ryje.
Včielka chradne, nevládze už sama takto žiť,
nevládze už účtovať, žehliť, prať, či navariť.

Cíti strach, vie že vzlietnuť takto už viac nedokáže,
********************************************.
Čmeliak pracovitý neistý je, vie že to takto nemá byť,
spoločný domov musí on sám rýchlo postaviť.

Letí ďalej, no mysľou jeho ženú sa prvé čierne chmáry,
svoju bolesť však poznať nedá na bledej smutnej tvári.
Čo je to s včielkou – z chrámu srdca stúpa prvý dym,
ťažké je nájsť do verša tohto taký strašne horký rým.

Svet ďalej smelo kráča a deň jasnejší byť zdá sa,
navôkol kvety, stromy, hruškový sad – no krása.
Pestré jarné kvety – tie dávajú včielkam med,
no hruškový sad jesenný – to je pre včielku jed.


Chuť ovocia zakázaného tmou včielku vedie ako niť,
ochotná snáď je čmeľa svojho podlo tajne podraziť.
Ten však zbadá záblesk i keď združený je v Z.N.N.,
vie, že na rad prichádza už jeho súdny deň.

Veď ako môže čmeliak smutný s včielkou takou žiť,
ku krajším zajtrajškom túži ona takto vykročiť.
Občas túla sa on nocou za včielkou letiacou hruškovým sadom,
vidí dotyky prvé, slová počuje dosť podobné kalerábom.

S Martinom prišiel k nám aj prvý sypký sneh,
odvial víchor včielku mi tam, tam na druhý breh.
Čmeliak smutný, plačúc na brehu rieky ostal stáť,
razom rozplynul sa srdca jeho pevný hrad.

Chcel s ňou navždy spolu žiť, na veky ju zbožňovať,
dlhú zimu však včielka bude na druhom brehu stanovať.
Tak včielka hlboko do srdca zapichla mu dýku
a mnoho lesných tvorov začulo zbytky jeho vzlyku.

Rieka už zamrznutá je, už nedá späť sa veslovať,
v teple vôni domova čmeľo sám už bude spať.
Všetko zlé má však i svetlú svoju stránku,
čo stalo sa, zachová na duši mojej ranku.

O rok, či o dva mohli chvíle tieto prísť,
na svet by smútok veľký potom musel zísť.
O živote novom – krajšom včielka teraz sní,
láska trvala nám krásnych 1825 dní.

Ďakujem lúčom slnka, ktoré zjavili Ťa v tomto svete malom,
život s Tebou bol prechádzkou v parku i pádom strmým bralom.
Ďakujem vánku, ďakujem moriam plným rýb,
že s tlkotom srdca Tvojho tak dlho som mohol žiť.

Snáď čas láskavý vyženia z mysle mojej zlobu,
kto predvídať mohol, že zima táto ohlási novú dobu.