Basnicky.sk

Zabudnúť. To je všetko, čo teraz chcem.
A nemyslieť na tú túžbu, ktorou celá vriem.
Nemám už nádej. Teraz viem to.
V okamihu pravdy mi to však bolo jedno.

Sedím tam pokojne
a zrazu zavládlo bezvetrie zvláštne.
Hrdlo sa mi zovrie
a cítim, že spútali ma okovy vášne.

Slová mučivé som začula,
mala som chuť z okna sa vrhnúť.
A vtom tá pieseň tajomná
zniesla sa odkiaľsi zvrchu.

Pokojná a zároveň tak plná bolesti.
Bolo to to najkrajšie, čo som v živote počula.
Vedela som, že späť už niet cesty,
aj napriek tomu som sa tam vydala.

Vošla som bránou temnoty,
za ktorou bolo miesto plné šepotov.
Všade utrpenie a pocity prázdnoty,
údolia plačlivých, nešťastných mihotov.

Odvtedy svetom bez radosti kráčam,
len tiché volania smútku počujem.
No tvár v slzách si už nemáčam.
Pomstiť sa. To jediné chcem.