Basnicky.sk

Vzdy sa s nim zdravila zo slusnosti. Z ludskej zdvorilosti.

Pred dvoma rokmi sa pristahoval do panelaka. S priatelkou. Aj so psom. Raz sa udajne vymkol. Vraj jej zvonil, susede z prveho, ale nebola doma. Plynuli dni, tyzdne, ba aj mesiace. Dvakrat sa vystriedali styri rocne obdobia. Stretali sa sporadicky. V okoli bytovky, aj vo vchode. On vencieval psa, ona chodievala s mackou. Vzdy len zdvorilostny pozdrav, brechot psa a zjezenie macky.

Do reci sa dali az niekedy v lete. On staby profesionalny cyklista, ona s novym bicyklom. Spytala sa ho, ake robieva trasy, ako daleko na bicykli zajde. Na vsetko jej odpovedal privetivo a potom uz uhanal svojich patdesiat kilometrov v ustreti slnecnemu dnu.

Vracala sa domov z kazdodenneho behu, autom sa blizila k parkovisku. Vtom ho zbadala. Zas sa chystal na svoj cyklisticky okruh napriec Slovenskom. Len zdvihla ruku z volantu na pozdrav, on reagoval kyvnutim hlavy. Na druhy den ju v schranke cakal odkaz. S navrhom. Od neho. S dodatkom: Ale nehovorte mojej nic. Na dalsi den nasla schranku poskodenu. Niekto sa do nej chcel silou mocou dostat. Nie niekto, pomyslela si. On! Ci uz pre zistenie, ze odkaz citala, alebo pre ziskanie listka spat. Zrejme si myslel, ze budu susedia, co si navzajom sprijemnuju zivot. Zaskocilo ju to, lebo vzdy posobil slusne.

Uplynuli tri tydne. Stretla ho pri venceni. Pozdravil ju a vybral sa opacnym smerom. Nedalo jej to a oslovila ho. “To ste nemysleli vazne , vsak?!“ “Akoze co?“, odvetil. “Nasla som si od Vas listok s odkazom..“ “No a co?!“, hlas mal jesitny. “Ale schranku ste mi vylamovat nemuseli.“ , chcela uzavriet celu tuto neprijemnu konverzaciu. “Odkaz som sice napisal, ale urcite som Vam schranku nepacil.“, povedal ostrym tonom. Bolo zjavne , ze chce co najrychlejsie opustit tuto konfrontaciu. Za chodze este nieco vetil, ale uz ho nepocula. Jeho arogantne slova od nej odnasal vecerny vanok.

A dobre tak, vsetko to uz bolo jedno. Pustila to z hlavy.