Basnicky.sk

Ja som....

V živote byť silný treba, nebudem však silná, ak nespoznám najprv seba.
Preto píšem túto báseň...

Veriaca vo víly, v škriatkov, v milióny iných svetov,
vnímajúca „drobnosti“ a dokonalosť rastu kvetov.
Obdivujúc krásu v ľuďoch , v jej živote hostí ,
milujúca „nedostatky“ -dokonalosť v nedokonalosti
Kráčajúc životom a nepoznajúc hlbší zmysel,
okrem iného neschopnosť mať prázdnu myseľ,
Pri poznávaní sveta, knihy držiac len keď horí,
vždy voľba radšej poznať ľudí a viesť s nimi rozhovory
Tuší silu fantázie, každej jednej predstavy,
dôležitosť myšlienky ktorú vložíš do hlavy
Ukradnutá jej je však iných ľudí mienka,
tvrdohlavosť názorov bola daná jej do vienka
Úprimnosť a priamosť, čo k drzosti ústia,
často sa jej kvôli nim nezatvoria ústa
Dušou aj výzorom večné dieťa,
čo zvláštne otázky často splieta
či viac je rozum a či srdce, ktoré silno búši,
či rozdiel je medzi egom a sebavedomím nejeden deň lúšti
Či kráča vpred, či cúva vzad,
má ju vôbec niekto rád?
- Jej duše nepoznané zákutia
Prečo ste hluchí, slepí, prezraďte ľudia?
nechcela ublížiť nikomu na svete
tak dusila a zabíjala, čo mala v sebe, ale už sa hľadá
Srdce máva občas smutné,
pochopila, že pre dobro duše je to nutné - jej duša už nie je tak mladá

Spadla z nebies ako anjel, nosí v sebe kúsok neba,
že zlomené má krídla je len zdanie aby našla, čo je treba- lásku,
hlúpa hľadala ju medzi vami- medzi vašimi činmi a slovami
Naivná- kde pozrela sa - dobro, všade vôkol krása
verila ľudom, lebo si myslela, že sú ako ona a jej veriť dá sa
Mysliaca že obdarená je láskou, to však len oči previazané páskou,
zišlo by sa prebratie silnou fackou (ďalšou)
Už pár krát riadnu dostala a aj tak na vyšliapanom mieste stále stáť ostala.
Ak nie je sama sebou, je to klamstvo- maska, asi už nemá byť ďalej s Tebou
Toto nie je toľko obmieľaná láska
Charakter úsmevu a dobru ostane verný
na svet sa dívame takými očami, aká je naše srdce ... a ona vidí svet nádherný
pochopila, a tak lietať opäť môže – radosť srší z nej,
vďaka za to Bože, lásku nenájde ak už dávno nie je hlboko v nej
Ona sama je láska...

Hlúpa hus....ešte včera pomyslela by si.. že stratila života kus...
Dnes je však vďačná za všetkých dejov tok, za radosť, strach i zármutok
Zistila, že neexistuje niečo čo by sa pojmom zlo nazvať dalo,
všetko sa deje preto aby nás to niekam a k niečomu dokopalo
Aj keď si prerazí všetky kosti, chápe, nikdy nie je obeť okolností
Každá sekunda nás učí, stačí len vnímať, ak nás aj mučí, mali by sme prijímať...
Zas začína myslieť, cítiť tak krásne, ako keď bola malá,
zo svetského pohľadu- pre jej priateľa- byť radšej zatvorená v klietke mala,
lebo keď vníma tú nádheru a lásku veľkú nevie byť verná tej jednej časti z celku.

Keď myslí si, že rovnováhu našla už, do cesty života jej vstúpi ďalší muž, opäť na pery nahodí červený rúž....a nielen ten... nech radšej neplní sa už jej fantázie sen...

Stále trepe, že sa hľadá, je dosť možné, že miesto toho hlbšie padá a nie je sama sebou nuž....opäť, ďalší muž.... pochybnosti rozdúcha, výkričníkom ukazuje na slabosti jej ducha, ale tá sa robí, že je slepá- hluchá

Či mohla sa až tak mýliť ? konár stromu si po vlastným zadkom píliť ?
Je ťažké rozhodnúť, keď srdce sa láme a keď konečne plne verí pocitom, opäť sa sklame ďalšia facka by sa zišla....
Na čo si tam krava išla ? či keby nestalo sa to teraz, opäť by tá istá situácia prišla ?
Kde je pravda ?
Opila sa opäť raz, vraj „in vino veritas“
Čo ju to naučiť malo ? že keď si niečo želá, už akokeby sa to stalo... (pozor na želania!)
Vrana k vrane sadá .. na konár... ktorý s oboma padá...
toto je tá ďalšia facka a hľa krásna zlatá tácka na ktorej ju život priniesol...

DEBIL!!! J to je dokončenie vety Ja som... totálne pošahaný blázon, lebo len debil nevie rozoznať svetlo od tmy... a naivitu od dôvery...a ešte sa svojej debilite škerí.
Ak TERAZ neurobí správne gesto... tak ďalších 23 rokov bude osídľovať stále to isté miesto... nepohne sa...
Možno však konečne seba našla a byť „debilom“ je jej údel... vďaka tomu ako ďaleko s tými „blbosťami“ zašla, rozvíril sa ďalších otázok kúdel....
Vďačná je však za tú vášeň, za to že ďalšie verše ma jej báseň, že usmieva sa od ucha k uchu... a pokoj praje svojmu duchu...
Sebe aj im bozk na čelo, nech JU zlé myšlienky opúšťajú, a IM, ľuďom, ktorým ublížila nech pocítia vrelo, že zlé skutky sa odpúšťajú... (pre nich samých)

Svojej duši sa chce s týmito myšlienkami zveriť... verí... ale vedieť je viac ako veriť...
váha sa raz na jednu stranu nakloní, posledná kvapka rozhodnutia musí padnúť
vtedy pokorne sa pokloní- poďakuje, láska, pokoj v jej živote budú opäť vládnuť

Život len učí, nerobí skúšku...a tak stačí nabiť pušku..... a na tri... raz dva tri... vystreliť
všetko dopadne ako má a ak nie, ak dopadnúť to podľa ľudí inak malo... (ne)musíme veriť, že to za to stálo... stále stojí... predsa aj vojak sa v boji bojí...a mnohokrát (ne)pozná jej zmysel...

Ona verí, lebo istotu má vo svojom bytí, pravda je to, čo jej srdce skutočne hlboko cíti
A cíti ako nič predtým....
Že pravdivá je duša a rozum hráč, ktorý limity tela skúša
Jediné čo pred týmto zistením mala,
Chaos a prázdno vo svete kde (sama) stála - už nechce len stáť
Vykročila ....
dokázala prejsť prekážky ktoré, ju vzniesli o niekoľko stôp hore..
ďalej kráča...
Ako zistiť kde je koniec cesty? Dlho stála, tak kde začať?
Ťažko dokončiť dávno odložené diela....
Bude sa však rukami šplhať, ak už nepôjde nohami kráčať- raz príde do cieľa

Rok 2014 -
A tak hlúpo hľadí, premýšľa, v ruke drží pohár vína... je to tak, či si len namýšľa, že konečne je iná?
Našla sa už ? s tým pocitom zobúdza sa každé ráno... či dnes, zajtra môže povedať, že aspoň z časti áno?
Miesto vína radšej čistej prítomnosti nalej a nepýtaj sa už nikdy čo bude ďalej
Minulosť sú nezmeniteľné pamäti fotky, prítomnosť je TU - TERAZ a budúcnosť sú len tri bodky....

Pri písaní tejto básne sa chcela lepšie poznať, svoje srdce za vrch stola pozvať
Vidieť svetlo, poznanie, počuť vnútorného šepotu volanie
Byť slobodná a nemať strach, rozfúkať hrubý na jej duši prach
Počuť ten „zvuk“ ticha, vnímať ako jej telo energiu dýcha

Spoznala sa? ...

Kto je? možno je to klišé, ale ona je tá, čo túto báseň (život) píše...

ĎAKUJEM ... (sebe)