Basnicky.sk

Bola polnoc a zvuk noci sa točil vôkol mňa,
jak had, čo vzíde z prachu, keď skrýšou je mu tma.
Tak prázdno pusto vôkol a vlastne nie len tam,
a nahou hruďou vstúpim do strely mušketám.

Už cítim čierne broky, dnes hladím tmavý plášť,
zo sekúnd vstanú roky, počítam každý zvlášť.
Na koži drobné rany, tie ihly noci mám,
na dušu rovno padnú, nechajú stovky rán.

Vnútro seba padá a padá jak koniec hviezd,
do seba vtiahne všetko aj z najtajnejších miest.
Ta čierna diera sa na mňa hlasno škerí,
vie že ma zviera a utopí v likéri.

Ten šejker z duše, čo barman niekde načal,
tam kúsok smútku, či čas, keď som v prachu kľačal,
A na vrch krátke slová, čo schované mám v srdci,
čo nestihol som vravieť a to ma tíško mrzí.

A potom barman zatrasie krátke sólo,
v rukách ma moju dušu na živo tak strašne holo.
Rozleje kúsky zo mňa, na pohár ktorý praskol,
ta rieka sa už schová a prameň práve ... vyschol.