Basnicky.sk

Iskrí sa,..nákova - v tme si tam zvoní,
Údermi do rytmu tupota tvorí ,
Na ostrie meča udiera chtivo,ostrie je nepriateľ,kuje si ctlivo.
Oceľ sa bráni ,skrúca sa dostrán,kováč sám osobne tupotu pozval.
Sluch čo mu otupel ,zvuk mal ho týrať, tupotu pozvanú nechce on skrývať.

Neradno žeravé plody čo vábia, okúsiť vykuté s tupotou strážia,
Tovariš skazou sa zoznámil vraj aj, mechy čo nadul on teraz ho trápia.
Oceľ a ostrie-stone ,ba plače , nákova ušla by ,preto tak skáče.

Strachom je kalená oceľ čo tvorí, odpor hneď takáto odvahu skolí,
Nadúva prsia si, tupota plesá, nad dielom skazy teší sa celá.
Kladivo úbohé hanbou sa zvliecť chce, rukoväť poctivá osve byť nechce.
Potom, čo stekal by - kutá je oceľ, zlosťou však žíhaná táto jak on chcel.

Biedny Ty človeče , kováč len môže , rukami, umom tu naostriť nože,
Nabádať tupotu , ..skaza tej vyhni..., dávať jej nemal si , okolie trízni.
Uhlíky žeravé radšej by zhasli, pahreba z mechov žiarila prázdnych.
Poživeň po práci užíva sama, tupote navnimoč takáto sláva.

Vydýchol posledný vo vyhni uhlík, k ostatným tíško čo zhasli sa túli.
Nákova potíšku stojí a stone, nad rukou tupou čo mlátila po nej ,
Tovariš bez slova , v batôžku slzy, potichu odchádza- nechce byť drzí.

Kožená zástera kováčska trúchli, kováč viac nekul bo stal sa on tupým.
Podkova posledná vykutá triezvo , podkutá doslúži po nej však niet ho.
Bronzový kalich zvonom sa volal , nad rakvou jeho ked dodialky zvolal!
SKONAL!