Vstať po boku otca.
Možno reálnosťou zory chváliť sa, že opáli mi pehy a teraz v teple lúčov skvieme sa.
V strachu z noci nenájde sa nádej úst
a myšlienky besné skrížia túžby zvuk,
potom nastane ticho, trápne ticho;
bez odozvy v reči, čo rozprúdi krvi pomykov a oči slzou zavlaží.
Slnko je zdroj života. Nespí, nesní, nemá čas na hlúposti.
Krátka tma, čo v duši skrýva bolesti a spolu vedno potrápia sa občas, navždy.
Že bol si tu ja veriť smiem a čítať listy posvätné, no ak si klamstvom, poklesnem
a hanbu rodu vystavím, keď zo striech úzkosť zo zrady vypľuvnem aj s posolstvom.
O pastieroch reč je častá. Krotkí, tichí, odvážni.
Zasiahnu, keď ovca strastná stráca vieru na pastvách.
Trúfalosť? Kto Boha prosí? Zošle On dážď v čase rosy?
Posledná aktualizácia: 7. 8. 2016 23:25
Dátum vloženia 7. 8. 2016 22:41AnnaG
Prúdy.
Básnička je vložená v kategórii Vyznania
Počet zobrazení básne 3115
Nahlásiť príspevok ako nevhodný obsah
Odoberať RSS kanál tohto autora
Uložit a zdieľať
Ulož si alebo zdieľaj tento príspevok v tvojej obľúbenej sociálnej sieti