Basnicky.sk

Média hlásia vojnový stav!
Berú si ma.
Ako malý s vojačikmi som sa hral,
teraz, je mi zima.

Ide nás tam veľa,
vraj sme mladí a máme dobru stavbu tela.
Niekto mi šepká, či som hrával pc hry,
toto je rovnaké, len my sme tí v ,,bedni“...

Že ľudstvo ide s dobou ?
Pýtam sa, kde majú mechanických robotov...
bez odpovede, žiaden hlas,
len prsty ukazujúce na každého z nás.


Keď som bol malý mal som vojačikov...
zelení mali broky a žltí šípy...
Teraz stojím v rade a prehĺtam malé čipy.

V škole učili ma narábať s počítačom.
Pýtam sa, načo ?!
Od dnešného dňa počítač ovláda mňa.



Veliteľ zavelil, do boja!
Ako...? Bez zbrane, bez prilby, bez výstroja?
Nepriateľ ma aj na očiach nepriestrelné sklíčko,
a ja ... čínska obuv, tepláky a krátke tričko.

Prvý vojak sa ku mne blíži,
jeden môj pohľad... mŕtvy leží,
za ním ďalších zo desať,
aj oni budú pri ňom ležať.


Kamaráti učili ma, ako sa mám správne biť:
Urobím ti páku, ak bude bolieť, krič!
Dnes mi prešla guľka telom a ja necítim vôbec nič.


Skúšajú to lietadlami aj tankami.
Márne! Rozoberám ich myšlienkami.
Robím len to čo treba, zvyšok zanedbávam,
nejem, nespím, nerozprávam.
Stratil som hmat, nemám sluch,
o zrak som prišiel pre výbuch,
zleptaný nos a žiadna chuť,
mám len jeden cit a to pre smrť...


Ako malý som sa hrával s vojačikmi,
mal som ich plné vrecká,
figúrkami bola zaplnená moja decká.


Tisíce nepriateľov je blízko vôkol mňa... po chvíli som sám ...
Nebránim, nechránim, nemstím sa... len zabíjam.
Kráčam vpred, búram múry, drvím skaly,
netaktizujem, nepremýšľam, nemám svaly.

V ruinách počujem známy ston,
tu pred chvíľou stál malý dom.
Na smrť som si ihneď zvykol...
pod troskami domu nachádzam svojich vojačikov...



A zas z diaľky nepriateľ na mňa mieri,
bez zbrane hľadíme na seba ako zvery.
Z rúk sa mi figúrky na zem sypú,
nepriateľ mal novší model čipu.



Média hlásia vojnový stav!
Vzali si ma.
Ako malý s vojačikmi som sa hral,
už mi nie je zima...