Sedím tu. Sama. Len lampa žiari.
Spomínam na beznádej v tvojej tvári,
keď chvíle radostné nahradil žiaľ,
osud sa rád hrá, no ty platíš daň.
Prišla tá rana z jasného neba,
Vzala mi ťa a mne vzala teba.
Prečo? Neviem odpovedať.
Veď dalo by sa o mne povedať,
že úsmev som mala v očiach častejšie,
a myšlienky v hlave čoraz jasnejšie.
V samote život býva krátky,
je ako prechod cez most vratký,
keď lano pretrhne sa na ceste do cieľa
a ty padáš dolu, neovplyvní to viera.
Len moja rodina dáva mi silu,
veď priatelia dnes miznú každú chvíľu.
Ako sa včleniť do sveta dospelých,
s rukami plnými rán zrastených?
Otázky bodavé na mňa mieria stále.
Bude odpoveďou výstrel strelnej zbrane?
Život s liekmi je v niečom iný,
stačí do zrkadla pohľad jediný
a vidím iba úsmev silený,
mesiacmi čím viac nenávidený.
V mojej hlave mám len krik
a spomienky na hlúpy zvyk.
Však v opojení liekov zas bolesť cítim,
ale to nutkanie keď ostrie vidím...
Keď kvapky krvi dotkli sa ma nežne,
priala som si, nech trvá to večne.
Teraz tu píšem tieto riadky,
z vedľajšej izby počuť spánok sladký.
Počkám tu sama v nemom bdení,
kým sa zas noc na nový deň zmení.
Dátum vloženia 19. 12. 2015 21:52tinus17
Sama
Básnička je vložená v kategórii Smutné
Počet zobrazení básne 2425
Nahlásiť príspevok ako nevhodný obsah
Odoberať RSS kanál tohto autora
Uložit a zdieľať
Ulož si alebo zdieľaj tento príspevok v tvojej obľúbenej sociálnej sieti