Basnicky.sk

Mojej krásnej Soničke venované srdcom,
srdcom, ktoré plače, srdcom, ktoré bolí,
ktoré stíska smútok nevyslovený,
no je to skutok, čo vypovedá o žiali,
ako kvietky, čo zvädli a zružoveli na hrobe tvojom,
ako zhasol plameň každej sviece, čo som ti priniesol.
Dôkazom je každá slza, pred ostatným zrakom ukrytá, ktorú len ty vidieť môžeš.
Ako city, čo rokmi vyblednú a na čas stratia sa,
ako vtáky čo na leto vždy zletia sa,
po vyše troch rokoch sa objavil, ako jasný z neba blesk,
cit, ktorý zhodí z nôh, ako zeme tresk.
Zvláštny pocit prázdnoty a pri tom myseľ jasná
a v nej svieti otázka, je to možné? Pýtam sa.
Je to možné, aby toľké roky skrývalo sa vo mne toľko, čo do celého vesmíru sa nezmestí,
je to možné, napriek všetkej neresti
a toľkým dlhým rokom,
objavil sa čierne na bielom,
silný cit jak predvčerom,
jak keby to bolo včera,
čo ruka tvoja na tvári sa mi chvela
a oči v oči upreté sme mali,
tak spoločný čas sme si skracovali,
je to možné? Pýtam sa,
kde to bolo doteraz,
prečo nebol na to čas,
vrátiť sa ti k rukám a povedať ti prepáč,
malo to byť inak, prečo to tak nebolo?
Pýtam sa sám seba, nemôžem už iného,
odišla si navždy odo mňa preč,
cesty späť už niet,
nedá sa už vrátiť čas,
napraviť staré chyby a vrátiť svetu jas,
čo stmavol odkedy si uvedomujem,
čo a ako malo byť a bolo,
o bola moja chyba a napraviť sa malo,
prepáč mi to, mrzí ma to veľmi,
mal som byť viac otvorený, no nie svetu ale tebe.
Mala si pravdu, píšem ti to slzami,
mala si pravdu, prepáč mi.
Prosím ver mi, neviem prestať písať tieto riadky, čo patria len tebe, chcem aby si ich videla,
a mňa zase počula,
ten hlas, čo nevedela si si zvyknúť naň, lebo hrubý bol, ako hovorí ti, prepáč mi,
mať tú možnosť, môžeš veriť mi,
keby sa to nejak dalo, išiel by som za tebou,
nech vieš, že to nie sú slová do vetra,
že rád by som ti toto všetko povedal,
vyjadril čo vo mne je, čo z hĺbky vyšlo von,
čo rokmi netušené vydralo sa duniac ako zvon,
čo trápi ma a nedá spať,
no nemám to komu povedať,
to nepochopí asi nik.
Moja spoveď nekončí, pokračuje ďalej vo mne vnútri,
možno počuješ ju, ako kvapky padať, raz dva tri,
ako kvapky sĺz z mojich očí,
čo tvoje miesto kropia, keď moja cesta k tebe bočí.
Moja spoveď ide ďalej, ako smútok vo mne stále hučí,
snáď počuješ ju, je to neistota, čo ma trochu mučí.
Neistota, či počuješ ma, neistota či ma chápeš, neistota, či to bude tak aj u teba,
či nie som komplet stratený,
či stretneme sa, či budem vítaný.
Bojím sa len dať to von,
či nebudem len hlúpy blázon
pre všetkých čo uvidia, čo vo mne skryté je
a čo na to povedia, bojím sa, že nebudú to chápať.
Bojím sa, že odísť preč nebol dobrý nápad,
že keby som mohol, chcel by som sa vrátiť,
bojovať zas a znova, o to čo som spálil,
no bojím sa, že keby mohli, spália oni mňa, za to, čo tu píšem.
Že som neprišiel a neozval sa, keď som možnosť mal,
spaľuje ma zvnútra žiaľ,
no verte všetci, čo to čítate, že trápi ma to veľmi,
zvnútra nie málo zožiera,
že neprišiel som, keď som mohol,
že zostal som doma sedieť a nepomohol, čím som mohol.
Mal som to vedieť skôr.
Uľavilo sa mi trochu, no nie úplne,
možno pomôže mi čas, a možno nie.
Neviem stále, či s tým vyjdem von,
obávam sa reakcie, dúfam, že nespustí sa na mňa hon.
Ak to niekto číta, našiel som odvahu,
povedať nahlas, čo mi časom prišlo na svedomia váhu.
Dúfam, že to prečítaš raz aj ty,
bez ohľadu na to, či s tým súhlasíš,
len som ti chcel povedať, že do môjho srdca navždy patríš, Sonička.
S láskou, tvoj....