Basnicky.sk

Nechápem, netuším, čudujem sa,
no nehľadám dôvod, ktorý by to vysvetlil.
Cítim prázdno, bolesť, beznádej
a ostré prudké rany po dýke osudu.
3, 4, 5, 6?-do nekonečna mohla by som rátať.
Snáď sotva sa len zahojili
a srdce túži opäť plakať.

Oči suché, pery červené po opojnej tekutine,
kútiky snažiace sa dostať vyššie a vyššie,
dve jamky v nich ukryté.
Opäť uveznená vo svojích klamstvach,
smejúc sa tak nahlas.
Žeby si vedel? Tušil?
Že aj toto sa môže raz stať?

Zrazu stojím a pozerám okolo seba,
je posledný deň januára.
Čas zastal, nedýcham.
Som ako paralizovaná, otrokom vlastného tela
a žilami sa hrnie teplý pocit blaha.
Stále nedýcham....
Nemôžem, nepotrebujem, no zamdlievam.
Už ani nevidím,
akoby všetci splynuli do jednej roviny.
A vtom ma prudko schytíš a zachrániš.
Vdýchneš do mňa seba
a ja zrazu dýcham,
nie vzuch, ale už len teba.