Si jedna zo siedmich miliárd,
tápajúca,nechtiac umierajúca.
Zbavená zmyslov,
keď nič nedáva zmysel.
Zaseknutá medzi kosťami vlastného skeletonu.
Dobrovoľne v mieri
odhodená do perín vytúženej samoty.
Ďakujem, že si prišla,
ale prosím,odíď už.
Mám v tom jasno
ako čierne na bielom.
Bytie samotné stalo sa
neznesiteľným omylom.
Dátum vloženia 5. 12. 2014 23:05tristesse 
Osamote
Básnička je vložená v kategórii Smutné
Počet zobrazení básne 2082
Nahlásiť príspevok ako nevhodný obsah
Odoberať RSS kanál tohto autora


Ulož si alebo zdieľaj tento príspevok v tvojej obľúbenej sociálnej sieti