Basnicky.sk

Dávny prach,
mení sa v strach,
nastáva pád.
Kto ho ma rád?

Nevolnosť začína,
temnota ničí ma,
svetlo sa vypína,
nastávava krach.

Kto zmaže ten sen?
V hlave hlas smiem?
Nikto odvážny viem.
Je to len vnem.

V hlave sa prepína,
obloha plače a s ňou nebesá,
ktovie čo prežíva.
Smrť si on užíva?

Plač nie je pre mňa len,
ožíva postava,
zo sna sa vynára,
temnota vkráda sa,
predstava meravá,
ovláda nebesá,
obrana deravá.

Ten pohľad mračí sa,
v rozume prevláda,
pýcha i nálada,
nechce a neklesá,
naveky ovláda,
myšlienka uvädá,
bolesť to priveľká.

Brána sa zatvára,
spávať mi nedáva,
srdce sa otvára,
keď svet sa otriasa,
krajina príšer prekliata,
padá a vnára sa.

Oceán hĺbavý,
nikdy neskúmaný,
verne vyskúšaný,
vetrom ovládaný.

A tak chce sa mi plakať,
a chce sa mi smiať,
chce sa mi vrieskať,
a chce sa mi kliať.

Padám na schody,
život zo mňa stráca sa,
už nechcem vyjsť z vody,
pohľad ma prevracá.