Za oblokom, kde blkotala posledná sviečka,
pokladám hlávku unavenú, už mám ťažké viečka.
Zvoláva ma zázračný svet, kde sny majú voľný priebeh,
nechávam to na fantáziu, ktorá rozpovie vám príbeh.
S brkom namočeným do atramentu,
snažím sa zapísať si myšlienky z momentu,
keď horúce lúče dopadali na suchú pôdu,
my, prostí ľudia, prosili sme nášho pána o vodu.
Azúrovú oblohu pohltili mraky,
listy opadali, odleteli vtáky.
Predzvesť, ktorá niesla znamenie,
možno pomsta, možno nedorozumenie.
Vietor silnel a narážal do stromov,
nad malebnou dedinkou znel súbor hromov.
Voda sa zdvihla a pohltila ves,
odvtedy šíri sa krajom strašná zvesť.
V prázdnom domčeku vyhrávala hudba,
symfónia, posledná skladba.
Potopená dedinka ostala v spomienkach,
pravdivosť tohto príbehu zostáva v hádankách.
Prosba, ktorá stala sa osudným dôkazom,
prianie, čo by stalo sa rozkazom.
Pred pohromou nebolo možné zatiahnuť záves,
piano dohralo, keď doznel posledný kláves.
Dátum vloženia 3. 7. 2014 11:50Domča 
Pomsta
Básnička je vložená v kategórii Smutné
Počet zobrazení básne 1785
Nahlásiť príspevok ako nevhodný obsah
Odoberať RSS kanál tohto autora


Ulož si alebo zdieľaj tento príspevok v tvojej obľúbenej sociálnej sieti