Basnicky.sk

Deriem sa hore kopcom
a kopec sa derie dole mnou,
kráčam snáď len za svetlom
a nehrám hry z nádejou.

Keď stúpanie sa prevýši,
vzniknú múry z hrubých stien,
no ja mám pokoj na duši,
do výšok sa prederiem.

Sloboda, tá si zvolí,
či chce zlato alebo meď,
často ma to veľmi bolí,
keď každá rana sa vráti späť.

Ktosi na mňa svetlom máva,
kosti na kov premení,
moja myseľ tá vždy vstáva,
no telo leží na zemi.

Kde však končí táto trať,
snáď len tam, kde sídli Boh,
moje telo už nevie vstať,
tak sa derie po štyroch...