Basnicky.sk

Láska je tichá, nevinná, bosá...
to len naša myseľ ju v snoch
a predstavách kvetmi oblieka.
******

Vlhkým smútkom sú tvoje oči zvíjané,
stojac bezmocne naháňajú v prievane,
dávno minulosťou myšlienky stratené,
len prach spálený na opustené viečka,
po ich odchode úzkostlivo sadá,
poznáš ich podľa vyrytého mena vo vode
chladnej, ktorá už vlnami svojimi dávno,
rozkričala hlasy v mŕtvej bútľave,
keď sa ešte slnko v snoch s hviezd dotýkalo.
Prelietavý vetrík zľahka si veje,
myšlienky svojich očí
plavúcich na vlnách krvavého svahu pier,
tečú do náručia k veľkému divému plameňu,
kde v jeho rukách mocných rovnajú sa skutku,
pri potope daždivej však svojim srdcom,
zahasia plameňu vrúcemu pľúca,
či už klamstvom v očiach a či v hrdle smädom,
a či len vlastná blúdiaca nevina,
ktorá dychtivo zaplavená láskou po rozume máta,
v srdci lásky, ktorá sama seba srdcom hľadá.

Skutky zviazané mohutnou potopou,
tlieť prevlhčenou pahrebou nie sú schopné,
skutkom, ktorý zrodila myšlienka nebeská,
utopené sú v krvi vlastnou rečou preliatou,
a dažďom sĺz ešte väčšmi oplakávané,
ilúziou tichou sa v skutku stala neha,
mysľou v dokonale krásnou nebi stvorená.
V predstavách blažených kvetmi zasiata,
a v rukách moci bez dychu stlačená – väznená,
v zomknutí srdca bez predstáv,
stráca sa v tieni, v speve krásnom bez slov,
ulieta vrúcne šťastná zo šíreho neba,
navždy slobody zbavená, do krvavého sveta.