Basnicky.sk

Zabudni drahá, zabudni na chudáka,
čo život svoj chcel darovať tvojej láske,
táto báseň je navždy mojou poslednou,
spev nový príde už len chladnou smrťou
pri teplom vyhriatom krbe.

Moje spevy zneli diaľkou,
ako šíri kŕdeľ vtákov,
blúdiac nebom bez krídiel,
kam sa len podeli tie slnečné časy,
kam ten svet lásky z neba odletel,
každým dňom ti píšem verše lásky ranenej,
hoc srdce moje chce, abych si na mňa
radšej v hĺbke duše bez spomienok zabudla,
aj keď ťa kdesi v hĺbke veľmi ľúbim,
bude to pre teba zo všetkých snov asi najlepšie,
už viac z dychom v tomto svete bez lásky
krutom a navždy stratenom, kráčať ním
celkom sám opustený nevládzem.

Už je modrastá obloha,
Dočista krvou zaplavená.
Zabudni láska, zabudni na chudáka,
čo život svoj chcel darovať tebe,
tvoje hviezdy ešte stále láskou
a nádejou života žiaria,
kým mne i mesiac jediný zhorel v pekle,
krvavými slzami a spálenou nádejou,
píšem ti tieto posledné slová,
ďalej už moja láska, ďalej nesiaha,
sama stratená v tme bez snov,
a sladkých nežných jemných výkrikov
v hrejivej náruči tvojho srdca
pre ktoré je moja láska tichá a nemá,
možno mi chýbala sila a odvaha,
to čo v mojom srdci už veľmi dávno vyviera,
teraz úprimnosť na popol spálila,
na popol, ktorý v srdci mojom ostane
už na večné časy skrytý v bielej perine,
tam kam som s tebou túžil vždy zaletieť,
moje srdce však pridlho čakalo,
všetku lásku a neho slzami chladnými odvialo,
a stále neprestáva na dotyk tvojej lásky čakať,
i keď mysľou som už dávno zmierený,
so strachom večným a vlastnou chybou,
bez lásky dávno na smrť odsúdenou,
lásku moju si nájdeš už len v nebi.

Ty jediná si ma v daždi milovala,
a nedržala si pri tom v náručí dáždnik,
Ty jediná si z môjho srdca,
nehľadala žiadny únik,
teraz už však v plačlivom daždi stojíš sama,
kým ja som sa do púšte kamennej prepadol,
spomienkami zívam celé noci aj rána,
každým dňom ti píšem verše lásky ranenej,
hoc moje srdce chce, aby si na mňa zabudla.
Už dávno vyschol môj vodopád,
i všetok v mojich očiach dážď,
všade vôkol mňa len samý piesok
a tvrdé ostré kamene,
držia mysľou moje srdce spálené,
na večné časy k zemi prikované,
blúdim samotou zasypaný bielou tmou,
bránia mi vzlietnuť za tebou,
tie chmúrne okovy mohutné.