Basnicky.sk

Láska bola pre nás stvorená,
duchom blízka, v srdci vzdialená,
pre teba to však nič neznamená,
v hĺbke srdca svojho čakáš stále viac,
než len hrejivé teplo nášho objatia,
nestačí ti už len nehybne hľadieť na mesiac,
túžiš k nemu hneď aj zaletieť,
pretrhnúť zemské korene,
do výšin až za tmu sklenenú,
za ktorou hľadáš lávu vášnivú,
túžiš náruč našich sviec zapáliť,
našou láskou nežnou a tiež iskrivou.
Plamienok kvitnúc láskou v srdci ti však nestačí,
chceš naše srdcia svojou lávou zapáliť,
túžbou po tele mojom pálivou a vášnivou.
Dotyk našich pier sa ti už zdá zbytočný,
túžiš po dotykoch iných,
môjmu srdcu vzdialených
v ďalekom hmlistom prievane.

Naša láska ti už nestačí,
čas oblaky čoraz rýchlejšie unáša,
a naše túžby sú ním väčšmi vždy odlišné,
strácajú sa v ďalekom povetrí,
dotyk našich očí sa pomaly diaľkou vytráca,
chladne spolu s ním aj naše vrelé objatie.
Čím sú naše srdcia k sebe bližšie,
tým väčšmi vzájomnými pohľadmi po sebe túžime,
túžba naša sa stále hlbšie zohrieva,
a priepasť medzi nami diaľou narastá.

Tá priepasť chladného jazera,
roztína naše srdcia na dva ostrovy,
niet toho, kto z nás ju celú prepláva,
je ťažké sa zbaviť strachu z obavy,
že našu lásku ľadová voda zaplaví,
nedokážem k tebe vzlietnuť bez lásky,
plamienok môjho srdca je takmer vyhaslí
tieňom samoty, smútkom a slzami,
už na nič dlhšie nečakáš,
múr chladnej vody
večnou iskrou v očiach prerážaš,
a naše ostrovy sú nanovo spojené,
no bez lásky na zmrzlú púšť zmenené.
Srdce moje len samý ľad a kryha,
plamienok v ňom ďalej nedýcha,
ľahol popolom a dymom večným,
naša láska sa stáva už len mráčkom čiernym,
navždy plávajúc oblohou nechladnúcimi spomienkami,
súdený sme si boli len ako priatelia.

navždy :)