Basnicky.sk

Keď tma do mojich očí preniká,
noc moje srdce myšlienkami zamyká,
ľahkým vánkom zasneného vetríka,
zhasla aj svieca, žiara slnečná,
svojim dymom modrastú oblohu zaliala
tmou, nekonečnou temnotou vesmíra.

Temnotou v snoch našich blúdime,
hľadáme hviezdy, o ktorých snívame,
skôr, než belasé sviece ráno zapáli,
a slnečná žiara ich svetlom zakryje,
skôr, než popolom zaľahnuté oblaky,
odhalia svoje riečne modrasté záveje.

Keď tma do mojich očí preniká,
líham si ku vzdialeným hviezdam,
a tíško s myšlienkou na ne zaspávam.
Náručie moje samotou zviera,
a v srdci mojom len prázdna diera,
kde iskra lásky planúca popolom zaľahla.

Noc bez iskry chladná, vetrom unášaná,
v šírej temnote snívam plaviac sa
hviezdami, úzkosť, strach, samota,
myšlienky vo víre tmy zamotá,
náručie vzduchom zovreté,
oči daždivé, túžia po svetle.

Túžia po svetle, v tej zadymenej mráčave,
snívajú o hviezde, o láske, tak vzdialenej,
no srdcom i dušou veľmi zblíženej,
v celej hmlistej šírej temnote,
si moja hviezda, môj sen jediný,
čo snívam len ja a nik iný.