Basnicky.sk

Nad morom útes, na ktorom sa týči dom,
prachom zaviaty, pred ním už mrtvý strom.
Sedáva tam, v otvorenom okne,
stále čaká, až ho uzrie.

Kedysi dávno, po mori odišiel čln,
v ňom človek, ktorý nedal zabudnúť.
Na tvári má dodnes slzy, meniace sa v prach,
čaká v tom okne, že uzrieť ho môže zas.

Vietor bez strún melódiu hrá,
more utíchlo, mlčky sa prizerá.
"Povedz: Prečo slzy? A načo vlastne čaká?",
pýta sa vtáčik vetra, keď v tom okne sedáva.

Je to dávno, "čakaj ma", boli jeho slová,
odvtedy tu sedáva a otázky mi pokladá.
Kde je? Kedy uzrie ma jeho tvár?
V mojej mysli je stále hoc neviem už, ako vyzera.

Tu sedáva, uzrieť ju tu každy smie,
ked slnka lúče zapadnú na obzore.
Čaká, že sa vráti, nádej, tá vnej stále je,
hoc už srdce dotĺklo, ona tam stále je.

Čistá láska, tak ju nazvali,
chodiac sem, aby jej úctu vzdali.
"Hľa vietor, uzrel som jej tvár",
povedal vtáčik, čo na ňu sa pozerá.

Povedz: "Prečo čakáš? Prečo slzy v očiach máš?",
ubehly stáročia, jeho sa nedočkáš.

Nech schody padnú v prach,
nech večnosť tu budem sedávať,
čakať tu budem a svietiť na cestu,
aby vedel kam vrátiť sa má.

Nezabudnú oči a srdce moje tiež,
pravdu povedanú už vtáčik vieš.

Telo zmenilo sa v piesok, a srdce vo večný ľad,
oči už nevidia pre svetlo, ktoré z nich uniká.
Čakám tu, nádej, že ho uzriem v sebe stále mám,
za život, večnosť mi bola sľúbená.

Som nádejou, istotou pre stratených,
aby v bezpečí sa vrátili k brehom, všetkých morí.