Basnicky.sk

Na začiatok by bolo možno dobre povedať, že písanie mi nikdy veľmi nešlo, vlastne nikdy nebolo ani mojou záľubou. Teraz, keď prúd času postupne zrátava moje dni, nedoprajúc mi mnoho dní, chcem sa podeliť o to, čo som nazýval životom, či skôr, ako som žil.
Volám sa Ján, možno iróniou, alebo zámerom ma rodičia pomenovali po svätom Jánovi Krstiteľovi. Hoc pomenovaný som bol po svätcovi, môj život nemal ani za mak spoločného s jeho spôsobom života.
Teraz, keď zažívam posledné dni, chýliace sa ku koncu o samote a tichu, nadobudol som pocit zhodnotiť všetko, čo som vo svojom živote vykonal. Príliš málo času, na zmenu je už príliš neskoro. Ostal som sám, bez ľudí, bez niekoho komu by na mne záležalo, bez niekoho, kto by mal so mnou súcit. Spoločníkmi sa mi v týchto chvíľach stali štyri steny, do polovice namaľované na oranžovo a od polovice na bielo, dve veľké okná so žalúziami, cez ktoré veľa svetla neprenikalo, akoby dopĺňalo atmosféru prázdnoty, ktorú som pociťoval. Nemocničná posteľ a dva kovové stolíky z kovu, ktorých výroba siahala ešte pred moje narodenie, nepodporovalo moju melanchóliu samoty.

Hlavou mi neustále vírila myšlienka neznámeho autora:


„Aj ten najchudobnejší človek je za života obklopený davmi,
no pravosť a hodnotu tých, ktorých nazýval priateľmi zistí,
keď bude umierať, smutné však, že často umiera sám.“

Toľko pravdy v jednej myšlienke. Hoci za osemdesiat rokov som bol neustále obklopovaný ľuďmi, ktorých som nazýval priateľmi, ostal som sám vo svojom umieraní.
To čo ti chcem povedať však nie je o tom, ako umieram, ale dôvody, prečo som ostal sám vo chvíli, kedy prítomnosť človeka hojí rany na duši, aby si to všetko pochopil, tak ti to poviem od začiatku.
Už ako dieťa som bol dosť neposedný, ctižiadostivý a ambiciózny. Zo všetkého najviac som neznášal prehru, vlastne som nikdy nemohol prehrať. Ako náhle sa to aj stalo a to v akejkoľvek hre s detmi, začal som ich biť. Často krá sa so mnou dokonca ani nik nechcel kvôli tomu hrať. Rodičia nemali síce moc peňazí, ale mne dávali vždy to čo som chcel, nikdy mi nedokázali povedať nie. Každé vianoce som mal hromadu darčekov, ktoré mi mohli závidieť aj ostatné deťi. V škole som bol dobrým žiakom, už od prvej triedy som nosieval domov samé jednotky a rodičia počúvali na moju adresu len samé dobré správy. Aj keď som bol v škole dobrým a správanie som mal nad mieru slušné, vätšinou som mimo školy takým slušným nebol. Deťom sa stále rozpráva, že nikdy nesmú brať cukríky ani iné sladkosti od cudzích ľudí, či sa vôbec s nimi rozprávať. U mňa to tak nebolo, teda rodičia mi to vravievali a to dosť často, ale ja som sladkosti mal nadovšetko rád, takže vždy som si ich od ľudí zobral, nevidel som v tom nič zlé. Bol som dokonca aj dosť prefíkaným dieťaťom, keď rodičia zamkli bránku a ja som sa nevedel dostať von, vždy som si niečo vymislel. Ktokoľvek prešiel okolo, slušne som ho pozdravil, zavolal ho bližšie a poprosil ho, aby mi podal ten kľúč, ktorý bol zavesený na plote a na ktorý som ja nevedel dosiahnúť. Neviem čím to bolo, ale vždy mi ho niekto podal. Potom som si už len odomkol, kľúč hodil do kanála a utekal som kamkoľvek sa mi zachcelo. Trochu som sa však uklidnil, keď som sa v škole začal spoznávať s novou spolužiačkou, bola to moja prvá veľká láska. Vravievali sme si všetko a podnikali sme spolu množstvo dobrodružstiev. Často som sa domov vracieval bez jednej topánky zo školských prezúvok, bolo to kvôli tomu, že sme sa stále niekde šmýkali a vrecúška skoro nikdy nevidržali ten nápor. Rodičia si už pomaly na to zvykali, spoznali sa aj s jej rodičmi a často sa dokonca nvštevovali. Ako sa naše kamarátsvo upevňovalo, moje prýchody domov boli čoraz neskôr, už sa ani pomaly o mňa nestrachovali, stačilo zodvihnúť telefón, zavolať jej rodičom a ak nebola doma ani ona, bolo naprosto jasné, kde som bol. V tom čase som urobil jednu hlúposť, bola to moja najvätšia blbosť, akú som kedy urobil, hoc v danej chvíli mi to tak vôbec neprišlo. Pamätám si, že som bol asi v štvrtom ročníku, prišiel som do školy a ona tam nebola. Učiteľka povedala, že je chorá a preto musela ostať doma. Celý týždeň som potom chodil do školy a jej nikde, prišlo mi to ako dlhá doba a tak som sa rozhodol, že ju pôjdem pozrieť v sobotu. Nikomu som však o svojom pláne nepovedal, bál som sa totiž toho, že by ma za ňou nechceli pustiť. V sobotu ráno som stal skoro, kým všetci ešte spaly, zobral som si veci, na záchode som sa prezliekol a potichu, aby som nikoho nezobudil som sa z domu vytratil. Nebývala ďaleko, takže som sa neobával, že by sa mi mohlo niečo stať. prišiel som pred ich dom, zazvonil som a opýtal sa či je doma. Samozrejme, že bola, nikam ešte nemohla ísť, stále bola chorá. Hrali sme sa spolu, rozprávali, bol to pre mňa úžasný deň. Asi po dvoch hodinách, čo som u nich bol, jej mama znepokojene prišla a opýtala sa ma: "Vedia tvoji rodičia, že si tu?", rozom som jej odpovedal: "Samozrejme, že vedia.". Potom sa ma už nič nepýtala, len kývla hlavou na znak pochopenia a odyšla. My sme pokračovali ďalej v hraní rôznych spoločenských hier. Po chvýli však opäť prišla a povedala mi aby som s ňou šiel. šli sme von pred dom, tam už stáli dva policajné autá a auto mojich rodičov. V tom, že moji rodičia vedia, kde som som jej klamal. A keď som videl auto, bolo mi hneď jasné, že som urobil veľmi zle v tom, že som jej nepovedal pravdu. Moja mama vybehla z auta a hrozne plakala, čakal som, že ma vykričia, ale to sa nestalo. Nasadol som do auta a ani tam na mňa nekričali, vysvetlili mi, že to čo som spravil sa nerobý, veľmi sa zľakli a mňa to začalo všetko hrozne mrzieť. Bolo to po prvý krát, čo som videl moju mamu takto plakať. V tej chvíli som si povedal, že už nič také nesmiem nikdy urobyť, nikdy som už nechcel vidieť ju takto plakať. Odvtedy som sa dosť zmenil, už som nevistrájal takéto hlúposti a polepšil som sa. Čas plynul a základna škola sa pomaly ale isto chýlila ku koncu a ja som sa musel vidať ďalej na strednú školu, tam sa moje cesty s prvou láskou už nadobro rozišli a každý sme sa vybrali iným smerom.
Počas štúdia na strednej škole som sa už musel začať venovať aj práci. Hoc rodičia mi dávali všetko, čo som potreboval, tak to všetko nebolo postačujúce na to, aby som mohol študovať tak, ako som chcel.
Boli to rôzne brigády s mizerným zárobkom, ale mojím hnacím motorom, ktorý ma ťahal v pred, bola motivácia, aby moji rodičia, taktiež aj ja sám, sme mohli začať žiť lepší život. Škola nebola práve rajskou záhradov, bol som terčom posmeškou a šikany, ktoré sa stali mojou každodennou útrapou a bojom o miesto v spoločnosti. Dosť som sa odlišoval od ostatných, nemal som peniaze na to, aby som mohol každý deň míňať na nepodstatných veciach.
Dobre som si uvedomoval aj fakt, že môj šatník nebol tak rozmanitý, ako u ostatných. Neostávalo mi nič iné, len spriamiť hlavu a prejsť tým všetkým s úsmevom, hoc v srdci mi zaznievala bolesť a žiaľ.
Doma som nedával nič najavo, nechcel som, aby sa rodičia nad niečim trápily. Mali dosť svojích trápení a problémov, nechcel som im ešte priťažovať aj tými mojími. Na všetky ich otázky ohľadom školy, boli z mojej strany vždy len kladné odpovede. Nemali ani najmenšieho tušenia, aká krutá ku mne stredná škola bola. Učenie mi išlo, dokonca až vinikajúco, každoročne som bol vyznamenaný a nemíňali ma ani rôzne ocenenia. Zúčastňoval som sa rôznych krúžkov, seminárov a súťaži. Vo všetkom tom neustálom týraní bolo učenie a túžba po vedomostiach mojim jediným útočiskom v tom všetkom. Čítal som knihu za knihov, od literatúry rôzneho žánru, cez vedecké články a ekonomické skryptá.
Z toho, ako som študoval, mali najvätšiu radosť moji rodičia. Hoci moja milovaná mama vážne ochorela, keď som chodil do tretieho ročníka, stále sa na mňa usmievala a z hrdosťou sa chválila všetkým, akého má syna.
Rakovina ju však postupom času dostávala stále viac a viac. Vlasy jej vypadali a úsmev vystriedal smútok. nedával som najavo, ako veľmi ma to zarmucovalo, stále som sa snažil ju rozosmiať. Nechcel som, aby bola smutná, v tom čase by som dal všetko za to, aby choroba u nej ustúpila do zabudnutia. Každý deň, keď som sa vrátil zo školy, som si ku nej sadol, rozprával jej o všetkom čo som zažil v ten deň. Z radosťou ma počúvala, hladila ma po vlasoch a ja som cítil, že aspoň na malý moment na všetko zlé zabudla. Keď sa jej choroba zmocnila natoľko, že ju pripútala na posteľ, začal som jej čítavať knihy a ukazovať miesta, na ktoré sa musíme vydať hneď ako vyzdravie.
Mal som už len pár dní do ukončenia strednej školy, keď ku mne pristúpila učiteľna a poslala ma domov. Nechápal som prečo, no moje nechápanie netrvalo dlho, po prýchode domov som našiel otca plakať. Hľadal som aj mamu, no nájsť ju sa mi nepodarilo. Vtedy som si uvedomil, že sa niečo muselo stať. Otec ma silno objal a povedal, že mama zomrela, bol to pre mňa príliš silny moment na to, aby som mu niečo dokázal povedať, len som sa posadil a plakal.
Deň predtým bol posledným dňom kedy som otca videl sa smiať, odvtedy čo mam umrela sa úplne zmenil. Akoby pre neho svet prestal existovať. Pomaly prestával chodievať do práce a jeho každodenným spoločníkom sa stal alkohol. Utápal sa vo svojom žiali a za bublinu, ktorú si vytvoril nechcel nikoho pustiť, nemyslel na dôsledky, aké môže jeho správanie vyvolať.
Všetky úspory, ktoré sme mali sa postupne míňali, až z nich neostalo takmer nič. Nemohol som to všetko nechať tak. Podarilo sa mi ukončiť školu s vinikajúcim prospechom. Mojím plánom po škole bolo okamžite ísť študovať na vysokú školu. To sa však nestalo a svoje plány som musel na istý čas odložiť. Podarilo sa mi nájsť akú takú prácu, či lepšie povedané boli to presne dve práce, ktorým som sa vtedy venoval. Účty v domácnosti sa hromadili a z toho mála peňazí som to takmer nedokázal všetko utiahnuť.
často krát som sa kôli všetkému s otcom pohádal, vlastne začali sme sa často hádať, jediné východisko z toho všetkého som videl to, že musím z domu odýsť. hlavou mi bežalo, že možno práve takto otec pochopí vsetko a zmení svoj postoj. Býval som v prenajatej izbe u jednej staršej pani dokonca som sa rozhodol, že je načase sa pohnúť ďalej a ísť študovať. Moja túžba po vedomosťiach a ciele za lepším životom ma donútili ku tomu, že som nezačal študovať na jednej vysokej škole, ale dokonca na dvoch. Bolo to pre mňa náročné obdobie, množstvo učenia a práca, ktorej som sa venoval ma zahnali ku tomu, že okolitý svet pre mňa nejestvoval, uzatváral som sa sám do seba. Učenie mi išlo a dokonca po niekoľkých rooch štúdia som začal na svojich vedomostiach aj dosť dobre zarábať, konečne som si mohol začať užívať viac život ako samotu v izbe. Keď sa môj finančný stav začal rapídne meniť, rozhodol som sa, že musím pomôcť aj môjmu otcovi. Za všetky tie roky, čo sme sa nevideli sa situácia v jeho prýpade vôbec nezmenila, stále holdoval alkoholu no našťastie ako tak začal aj pracovať. Donútil som ho ísť na liečenie, nechcel som prísť aj o otca. Presvedčiť ho nebolo vôbec ľahké, ale nakoniec sa odhodlal, že liečbu podstúpi. Všetko som zariadil, odprevadil som ho aj do liečebne a ja som sa vrátil k svojej práci a štúdiu.
Už počas štúdia si ma všímalo niekoľko spoločností, ktoré mali záujem o to, aby som pre nich pracoval. V tom čase som sa dosť dobre orientoval v cenných papieroch, v tom ako nakupovať akcie a kedy ich predávať za účelom najvyšieho zisku. Hneď po tom, ako som skončil školu som začal pre jednu spoločnosť pracovať. Bolo to priam neskutočné, už za prvé dva roky sa mi podarilo znásobiť finančný stav spoločnosti, dokonca po niekoľkých rokoch som sa stal už aj spoločníkom vo firme. Život sa otočil a ja som začínal pociťovať moc a chuť peňazí.
Stával som sa vysokopostaveným členom ako v spoločnosti, tak aj v pracovnom prostredí. Majetok sa znásoboval a peniaze sa hromadili zo dňa na deň viac a viac. Vďaka tomuto úspechu sa môj život začal rapídne meniť, prostredie jednoizbového bytu, auto ktorým by žiadny riaditeľ nikdy neprišiel do práce, fádne a lacné obleky, hodinky bez akejkoľvek hodnoty, to všetko, ale aj všetko ostatné akoby čarovným prútikom odišlo.
Z jednoizbového bytu, ktorý som si kúpil ešte počaš začiatkov v práci sa stala hacienda s rozlohou malej dedinky, zahanbujúce vozidlo sa zmenilo na kategóriu, ktorú si každý nemohol dovoliť ako luxusom, tak aj počtom, z jedného sa stali hneď dva. Lacné obleky vystriedal luxus zvaný Armani a hodinky bez ceny sa menili na hodinky vykladané diamantmi a zlatými ramienkami. Prišlo mi to ako zázrak o ktorý som sa nechcel s nikým podeliť.
U všetkých som vzbudzoval nesmiernu závisť a túžbu sa ku mne priblížiť, stať sa mojimi priateľmi. Ak však prídete k takémuto životnému štýlu, všetci okolo Vás ti prídu na prosto zbytočný.
S peniazmi či autami nebol žiaden problém, nákupy mohli prebiehať od rána do večera a nikdy som to nemohol pocítiť poklesom peňazí na ktoromkoľvek z účtov, peňazí pribúdalo každým dňom. Všetko bolo nádherné, a len ťažko si predstaviť, že by sa niekto iný v podobnej situácií zachoval inak.
Postupom času som si ale uvedomil, že mi niečo v mojom živote chýba, nebolo to nič materiálne ani cenovo nedosiahnuteľné. Bol to cit, ktorý som bežne vídaval okolo seba, no nevenoval som mu príliš veľkú pozornosť. Láska, tak sa to nazýva, nepoznaný pocit, skrývaný za kariérou a peniazmi.
Aj keď som si na môj životný štýl nemohol sťažovať, týkajúci sa majetku a peňazí, bol rapídne zabezpečený, party, alebo večierky ako ich nazývali sa striedali každý víkend, začal mi chýbať ten pocit, ktorý by odbúral strach zo samoty.
V tom to prišlo, tuším že bol práve august a ja som bol ako vždy pozvaný na večierok k akcionárom spoločnosti, pre ktorú som pracoval, po niekoľkých rokoch aj vlastnil. Tam som ju stretol. Prvú osobu, ktorú ti chcem predstaviť.
Volala sa Elizabeth, vznešené meno ešte vznešenejšej bytosti. Výškou sa dokázala rovnať ktorejkoľvek modelke, štíhli pás, ebenová pokožka, ktorá ako nočný svit vábila pohľady všetkých, červené vlasy akoby dopĺňali božskosť, dlhé nohy s pevným zaobleným zadočkom a bujné poprsie znásobovalo dokonalosť, ktorou oplývala.
Moje pocity boli nad očakávania. Pri veku dvadsaťjeden rokov, nie sú očakávania o znalosti života nijako privysoké, no v skutočnosti, jej vystupovanie a znalosti v rôznych oblastiach, len znásobovali moju túžbu po nej. Priznám sa, nebolo pre mňa ľahké ju osloviť.
Podlamovali sa mi kolená, srdce mi búšilo, sťa vyletieť mi chcelo z hrude, sucho v ústach a pocity ktoré sa slovami nedali vyjadriť mi neustále blúdili hlavou.
Odvahu som v sebe hľadal celý večer, neľahký to údel pre poblúzneného muža, ktorému city zatemnili rozum. Ako sa večer chýlil ku koncu, dochádzalo mi, že neostáva veľa času na to, aby som ju mohol osloviť.
Aj keď moje zatemnené oči uzreli, že spanilosť odchádza, moje zábrany povolili. Šiel som za ňou, v hlave mi mihajúc slová, ktoré som jej chcel povedať. Na schodoch vstupnej haly som ju chytil za ruku. Otočila sa, jej pohľad prebodával už aj tak prebodnuté srdce Amora. Myšlienky na slová správne zvolené, boli v okamihu preč, nevediac čo povedať som sa sklonil, pobozkajúc je ruku, pozrel som jej do očí a povedal:
- Dobrý večer božské stvorenie, čo pôvabom zatemnilo krásu Afrodity, ako je možné, že anjel túlať po zemi sa smie?
Viem, bola to hlúposť povedaná v okamihu poblúznenia. No či inak zachová sa človek, ktorému masku nedostupnosti strhol lásky cit? Pochybujúc o slovách, som na ňu hľadel očami skormúteného psa.
- Ak by som bola anjel, meno toho kto gentlemanom mi príde v dobách, pre nich vymretých, vedela by som pri pohľade... ( pousmiala sa a dodala ) ... Nie!, nie som anjel.
Pousmiala sa, úsmevom, ktorý rozohňoval moje srdce vášňou, ktorá už aj bez toho horela horlivosťou večnosť stráviť s anjelom.
- Ospravedlň dokonalosť urážku nevychovanosti, ktorú som docielil. Volám sa Ján a rád spoznávam Elizabeth ... ( sucho v ústach, akoby naznačovalo paniku a chaos v hľadaných slovách ) ... Elizabeth kráľovské meno. Dovoľte, kráľovná môjho srdca pozvať Vás na večeru
- Samozrejme, vaše pozvanie prímam, no počkať treba noci, v tento čas už slnko derie svoje lúče. Po prebdenej noci, spánok treba mať.
Potom, čo dopovedala, slová pripomínajúce divadelné hry o láske sa nahla nad stôl vedľa nej a na kúsok obrúsku, ktorý sa dával pod šálky s kávou napísala svoje telefónne číslo a obrúsok mi následne na to podala.
- Tak dobrú noc, teraz ak dovolíte budem musieť ísť. ( opäť sa na jej tvári objavil ten úsmev, ktorý rozjasňoval zatmenie v mojom srdci )
- Samozrejme, tak dobrú noc, Kráľovná!
Dopovedané slová a po nej v mžiku sekundy ostala len vôňa parfumu, tlmiac svoju silu každým krokom, ktorým odchádzala.
Pár dní mi ešte trvalo, kým odvaha prevýšila rozum. Zodvihol som telefón a zavolal jej, dúfajúc, že počuť budem jej hlas.
Pár krát sme sa stretli, chodievali sme spolu na večere, naše zoznamovanie nadobúdalo každým stretnutím na vážnosti. Začali sme sa stretávať aj cez deň, trávili sme spolu veľa času. Chodievali sme na hory, rôzne večierky, chaty, dovolenky.
Ako čas plynul, už v decembri sme dokonca spolu začali aj bývať. Viem, krátka doba, ale načo čakať, keď srdce ti hovorí ona je tá pravá.
Dnes už viem, že to bolo príliš skoro, ako čas plynul aj my sme sa začali navzájom odcudzovať v spoločných chvíľach. Zmena nastala až v roku 2000 niekedy okolo Júla, spoločných chvíľ ubúdalo o spoločných nociach ani nehovoriac. Nákupné tašky sa hromadili, no mojej kráľovnej v dome nebolo ani vidieť.
Dodnes neviem, kde nastala chyba, či prílišné splanutie lásky, zničilo všetko čo snahou som chcel vtedy budovať. Určite aj mojím zadosťučinením, láska začala vyprchávať, práca ma pohlcovala zo dňa na deň viac.
Peniaze, ktoré ubúdali z môjho účtu, či skôr astronomické sumy míňané za nepotrebný komfort a nákupy oblečenia, ma nezaslepovali, ani nijak ma to nemrzelo. To čo však prišlo potom, zväčšovalo moju bolesť. Podvádzanie z iným partnerom. Ponižujúca udalosť pre každého a nie len pre muža. Dôvod, ktorý odpustenia sa nedočkal. Aj napriek zisteniam a odhaleným skutočnostiam o podvádzaní, účel viny hádzala predovšetkým na mňa. Nestarám sa o ňu, neprejavujem záujem o jej záľuby, to a mnohé ďalšie výčitky boli dôvodom rozchodu, ktorého vyjadrenie o ukončení padlo od tej, ktorej vravel som moja kráľovná.
Nemôžem povedať, že to mnou neotriaslo, práve opak bol pravdou. Aj keď som mal všetko a šťastie sa mi mohlo kloniť, v zlomku sekundy zrútil sa mi celý svet. Pocit sťa malé dieťa postaví si domček z kariet do ktorého silný vietor zafúka a domček sa zhodí. Z radosti, veľký žiaľ sa stal.
Poznamenalo ma to a to do takej miery, že jediným spôsobom, ako som mohol aspoň chvíľami prichádzať na iné myšlienky sa stala moja práca. Začal som pracovať od rána do večera, len aby času na premýšľanie ostalo čo najmenej.
Vo chvíľach samoty sa bolesť vynárala na povrch, šťastím by v tých momentoch bolo mať pamäť ako počítač, z ktorého nechcené súbory možno pár krokmi odstrániť.
Prvá osoba, ktorú som stretol a prebúdzala vo mne city nepoznané, všetko zničila a do srdca nenávisti zrnka mi zasiala. Potupná bolesť pre človeka. Nestrácal som však nádej, že by som jedného dňa stretol nikoho, kto by bol pre mňa tým, s kým by som chcel stráviť celý svoj život. V tej dobe som moc nepremýšľal a veľa vecí som robil spontánne a možno, práve tým, že som chcel zabudnúť na ňu, som si našiel druhý druh komunikácie na nadviazanie vzťahu. Nikdy som nemal problém s tým, aby som si našiel nejakú známosť, už počas štúdia som hýril životom k obdivu ženám. Tento krát to však všetko bolo iné, už som nebol mladík a neroz,ýšlal som len kúskom svojho tela ako vtedy. Teraz som chcel niekoho nie len na pár dní čí na chvíľkové postelné poblúznenie, hľadal som niekoho, s kým by som mohol stráviť svoj život. Niekoho, komu by som v starobe pozrel do očí a videl tam všetok ten nádherný čas života, ktorý som s tou osobou prežil. Tak som si teda povedal, že sa musí nájsť tá dokonalá žena, na život vedľa mňa. za jeden rok som bol najmenej na desiatich stretnutiach, či ako sa to medzi mladými ľudmi nazýva, na rande. Musím ti ale povedať, bolo to fiasko za fiaskom. Najrozumnejším spôsobom pre mňa vtedy bolo hľadanie si životnej partnerky pomocou sociálnych sieti. Miestach, na ktorých sa stretávali všetci, ktorý niekoho hľadali. Všetko to začalo priam rozprávkovo z jednou ženou som si písal niekoľko dní, nemal som odvahu sa s ňou stretnúť okamžite, potreboval som najskôr zistiť či sa aspoň v niektorých veciach dokážeme zhodnúť. Bol som veľmi prekvapený, názory mala veľmi podobné tým mojim, aj v ostatnej konverzácii sme si veľmi rozumeli. To všetko ma v konečnom dôsledku donútilo k tomu aby som ju pozval na večeru. Stretnúť sme sa mali v jednej známej kantíne, dobre tam varili a všetky referencie k tomu miestu ma presvedčili o tom, že to bude dokonalé. Prišiel som tam už o dobrú hodinu skôr, neviem či to bola až prílišná zvedavosť, alebo som sa len nevedel dočkať. Ako to u žien býva zvykom žiadne stretnutie na čas sa nekonalo, meškala, bola to tak dlhá doba, že som sa už aj rozhodoval odýsť domov. V tom to prišlo, klepot dámskych lodičiek a otázka: " Zrejme čakáš na mňa?" otočil som sa a v tom dodala: " Prepáč za moje meškanie.". Odvetil som jej na to že sa nič vážne nestalo a vysvetlil som jej ako rád som na ňu počkal. Nebola ako bábika z tytulných strán pánskych časopisov a dokonca sa nepodobala príliš na fotografiu, ktorú mi poslala, ale neradno súdiť len obal, ak kniha nebola prečítana. Spočiatku všetko bolo fajn, rozprávali sme sa, objednali sme si fľašu kvalitného vína a večer sa vyberal dobrým smerom. Aspoň som si to myslel. O čosi neskôr jej začal zvoniť telefón a potom už to bol telefonát za telefonátom. Vysvetlila mi, že príliš veľa pracuje a má málo času na čokoľvek ine. To bola prvá vec ktorá ma zarmútila, nechcel som osobu, ktorá by len praccovala a so mnou sa vídavala len občas, to naozaj nie. No najhoršie pre mňa bolo, keď mi oznámila, že v skutočnosti hľadá len sexuálneho partnera. To už sa naše názory rapídne odlišovali, pochopil som, že akokoľvek pokračovať v stretávaní by nemalo žiaden zmyslel. Keď som sa vrátil domov, bol som z toho všetkého znechutený, najviac ma štvalo, že mi to nikdy predtým nenapísala. Niekoľko dní ma tento pocit namrzenosti držal, no potom som si povedal, že v mori je viacero rýb a nesmiem vešať hlavu. No ďalšie stretnutia s inými ženami neboli onič lepšie prišiel som si ako v zlej komédí, jedna so opila ani nie desať minút po tom, čo sme sa tretli na obede, ďalšia sa správala ako desať ročné dieťa a takto to šlo ďalej a ďalej. Dokonca jedno stretnutie dopadlo ako z najhoršieho sna, hneď po tom ako z nej vyšlo, že vlastne vôbec nieje žena, pomali som sa udusil z vínom, ktoré som v tedy práve pil. Na ďalšie stretnutia pomocou sociálnych sieti som už nemal žalúdok a tak som si povedal, že sa budem venovať práci a hádam sa ta pravá nájde sama od seba.Tam sa však prebúdzala stárá bolesť z neopätovanej lásky. Bolesť spôsobená stratou človeka, na ktorom mi záležalo, naštartovalo môj pohľad na svet a názor na ľudí smerom vzad. Ľuďom som prestával dôverovať, pomáhať niekomu, sa pre mňa stalo nepochopiteľným. Začalo mi viac záležať na peniazoch a hromadení majetku, než na priateľstve s kýmkoľvek. Možno to bolo podmienené aj tým, že som si uvedomoval postavenie, ktoré každého pútalo, hovoril som si, ak každého priťahujú peniaze, tak nech, je to možnosť pre mňa, ako ľudí využiť vo svoj prospech.
Najľahšie ovplyvniteľným človekom pre mňa sa stal vysoko postavený člen spoločnosti v meste, v ktorom som vtedy žil. Nič moc výzor na človeka sediacom na vysokom poste. Výškou stošesťdesiat centimetrov a váhou sto kýl, skôr pripomínal trpaslíka, než seriózne pôsobiaceho človeka.
V ľuďoch vzbudzoval určitý druh rešpektu, strachu, ťažko vystihnúť jedným slovom, čo to bolo. Jedno môžem povedať, pre mňa pohľad na neho spôsoboval kŕče v bruchu, nie od strachu a už vonkoncom nie od rešpektu, bolo to od pocitu smiechu, ktorý som nesmel dať najavo.
No povedz, či by si sa nezačal smiať aj ty ak by si si uvedomil, že pred tebou sedí človek, ktorý keď pred určitým časom nastupoval do funkcie mal necelých sedemdesiat kýl, vlastnil ledva garsónku o aute ani nehovoriac. No teraz pozrieš naňho a zbadáš tučného malého chlapa, s dávkou chamtivosti, ktorá ak by mala, nasýtiť hladujúce deti v Afrike tak, že začnú umierať od prejedania sa. A to bol on, ako som ho nazýval ja vo svojich myšlienkach: „Prasiatko“.
Ale čo, nech je aký je to teraz nie je podstatné, nikdy mi nešlo o jeho priazeň a jeho potmehúdskym úsmevom sa nedalo veriť už od pol cesty. Využi, to slovo charakterizovalo všetko čo som chcel,. pozemky, stavby hypermarketov, obchodov a mnohých ďalších vecí. Ak by si vo svojom živote našiel osobu, ktorú by si takto chcel využiť a mal by si pritom dostatok peňazí, vhodnejšieho adepta si nemôžeš v živote nájsť. Za doslova drobné do vrecka pre prasiatko, teda úplatky to neboli.
To si musíš zapamätať ako prvé: „Nikdy nedávaš úplatky, ale dávaš dary na obnovu niečoho, pre rozvoj niečoho, zjednodušene, vymysli si čokoľvek, čo v trochu nadnesenom preklade bude stále znamenať úplatok, no načo to majú všetci vedieť.“
S prasiatko som podpisoval zmluvy na kúpu pozemkov, budov a všetkého na čo som si len dokázal pomyslieť, že to chcem mať. Nádhera, slovo, ktorým sa dalo opísať, bol by totiž za peniaze schopný predať aj kríž z kostola, pokiaľ by mu osobne vyniesol zopár tisíc do vrecka. Bolo to hanbou a určite by sa takto postavená osoba nemala správať, ale načo niekoho kritizovať, keď ty takýto stav veci vyhovuje.
Vďaka uzatváraným obchodom, som dostával pozvánky na mnohé ďalšie plesy, bankety či večierky, samozrejme musím sa priznať z praktických dôvodov som chodieval len na tie, na ktorých sa ukázalo aj prasiatko, tu by som jeho pomenovanie poopravil, pretože vo fraku vyzeral ako pán tučniakov, presne ako ich hlavný veliteľ. Na plese skôr pôsobil ako zmes zvierat, pýchou ako páv, oblečením, výškou a váhou ako tučniak a správaním ukážkový somárik, keď netrebalo tak nič nevravel a ani sa nepohol a keď už mal niečo povedať, opakoval všetky tie naučené frázy dookola, samozrejme neopakoval ich pri všetkých. S tými , z ktorými mal rozrobené obchody, dobre nazvať to tak ako by sa malo, teda ktorým mesto rozpredával, sa rozhovory menili na riešenie obchodných záležitostí.
Na každom ohlásenom bankete, či plese na ktorom sa ukazoval ho obklopovali davy, podnikateľov hrajúcich divadlo mocných, pre mňa hŕstka supov namotávajúca sa na falošnú priazeň zdochliny, mnohým ich podlizovanie však nič neprinieslo a pravdou bolo, že často krát ich bankové kontá neboli adekvátne tomu, aby niekam mohli zájsť a míňať peniaze, na banketoch a plesoch sa hlavne dámy ak ich možno tak nazvať, prebiehali v tom, ktorá ma drahšiu róbu. Kus látky použiteľný len raz. Nakoľko v tejto spoločnosti mať oblečené to isté dva krát sa považuje za neslušné.
Každý čo mal čo i len kúsok rozumu, si pri pohľade z kútov miestností vychutnával divadelné predstavenie z konca šestnásteho storočia, hrané v storočí dvadsiatom. Cirkus, ktorý sa nedal ani v najmenšom zahanbovať oproti veľkým predstavenia cirkusových umelcov.
Obchody sa uzatvárali, peniaze sa opäť znásobovali a pocit moci sa stával čoraz viac neopísateľným. Mesto sa, pomaly ale isto, vďaka prasiatku rozpredávalo do takej miery, že ak by každý čo si kúsok uchmatol mal svojmu miestu dať vlastné meno, tak z mesta by neostalo nič než pár budov ktoré by niesli ten pôvabný názov z dávnych čias.
Tvár, formovaná peniazmi a podnikateľmi bez štipky chrbtovej kosti. Každý pre každého sa stával konkurenciou, nenávidiac sa navzájom, hoc ak by sa stretli rozdávali by úsmev za úsmevom. Miesto rozvoja, zaniknuté chamtivosťou všetkých, ktorý v ňom žili na vysokej úrovni. Prasiatko a hŕstka vyvolených, brániacich pokroku, zo strachu z menších príjmov a ziskov.
Nikomu sa nedalo veriť, každý dokázal kvôli peniazom podraziť koho len mohol, druhá maska, ktorú som ti chcel predstaviť a ku ktorej sa ešte vo svojom rozprávaní vrátim.
Život, vo svete skazených, tak by som mohol zhrnúť určitú kapitolu svojho života. V tom čase moje svedomie uspokojoval len fakt, že ročne som prispieval rôznym nadáciám a organizáciám, rozdával som peniaze a netrápilo ma čo sa vlastne s nimi deje., nebol na to ani dôvod, veď rozdával som len tým, ktorý hlásali pomoc ľuďom.
V tom čase som stretol osobu, ktorú nazvať mi nenapadlo lepšie než: „Blázon“, bol až príliš naivným a dovolím si povedať dobro srdečným čo sa u ľudí tak často nevidí.
S každým sa snažil vychádzať vždy dobre, hoc často krát sa mu to mstilo tým, že všetci, ktorých nazýval kamarátmi sa mu za chrbtom posmievali a poznali ho len vtedy, keď oni sami potrebovali pomôcť. Ľútosť, to vo mne vzbudzoval, ľútosť nad tým, že v časoch, kedy chamtivosť ovládla ľudí sa vo všetko snažil vidieť len niečo dobré.
Chodieval na miesta, kancelárií vysoko postavených a predkladal im svoje zámery, dôverčivosť mu zaslepovala zrak. Prázdne sľuby, ktorých sa dočkal mu nijak neuľahčovali rozvíjať svoju pomoc ostatným. Ani vo mne jeho plány nevzbudzovali pocit, ktorý by mi naznačil, že mu mám pomôcť. Prečo? Odpoveď je prostá, žiadna reklama, ktorá by vynášala moje meno ku hviezdam, o prestíži medzi ostatnými sa tiež nedalo rozprávať.
Načo prispievať niekomu, kto chce robiť niečo dobré bez toho, aby mal z toho nejaký osoh, prišlo mi to dosť nudné, veď prestíž a reklama boli tými, ktoré vo mne dokázali znásobovať pocit moci.
To už ale ubehlo pár rokov, v tom čase sedemnásteho decembra sa mi otočil život ďalším smerom, choroba môjho otca nadobudla rýchli spád. Diagnostikovali mu určitú formu rakoviny, aby to však nestačilo, začalo mu zlyhávať srdce. Neustále návštevy lekárov, nespočetné množstvá liekov, sa stali dennou drámou môjho otca.
Peňazí bolo dosť a u platiť sa dal každý, najlepší lekári, žiadne čakania na vyšetrenia ani nejaké kontroly neboli žiadnym problémom. Aj napriek tomu, že z peniazmi sa dokázali robiť doslova zázraky, zdravotný stav otca sa nezlepšoval, až nakoniec musel byť hospitalizovaný. Nemal som veľa príležitostí ho navštevovať v nemocnici, vlastne som to nepokladal ani za nejako nutné, veď ľudia do nemocnice prichádzajú a odchádzajú ako na bežiacom páse posilňovne.
Po troch týždňoch ho z nemocnice prepustili, jedinou vecou, ktorá ma doslova šokovala, bol fakt, že do nemocnice som ho odvážal ja a na lôžko sa dostal po svojich nohách, no z nemocnice ho už do prevádzala palica. Neprisudzoval som to v tom čase ničomu inému, než zlému zdravotnému stavu.
Jeho choroba po návrate z nemocnice hoci stagnovala, nekonečné kontroly u lekárov boli na pravidelnom zozname. Postupovalo to takto rovných šesť rokov, až do doby kedy sa zdravotný stav otca zhoršil natoľko, že postupne prestával chodiť až skočil na invalidnom vozíčku. Pre moju mamu, starostlivosť o neho nebola prechádzkou ružovým sadom, preto, aby som mohol pomôcť na určitý čas som sa vzdal všetkých mojich pracovných povinností.
Jeho zdravie sa pre mňa stalo dôležitejším, než všetko, čo som dovtedy mal, veď ochorel človek, čo mi dal život, ktorého múdrosť viedla moje kroky k štúdiu ako aj k pracovným úspechom.
V tom čase som zistil pravdu, k starým ľuďom sa v nemocnici nestarajú so žiadnou úctou, pre nich je každý len akousi položkou o ktorú sa musia postarať. Starý človek sa stával príťažou, než pacientom, ktorý si zasluhuje úctu a starostlivosť na úrovni. Hoci prostredníctvom mojich peňazí, v nemocniciach boli vždy rezervované najlepšie izby a starostlivosť od lekárov prichádzalo len z tých najlepších rúk, starostlivosť sestričiek však bola vecou ktorá sa kúpiť nedala, neúcta a ne súcit im bol niekedy až príliš zakorenený v ich srdciach.
Starať sa o chorého otca nebolo žiadnym medom, lekári, nakúpi liekov, varenie, zjednodušene všetko, s čím potreboval pomôcť. O obchodné záležitosti som sa nestaral a ľudí som v tom čase neriešil.
Netrvalo to však dlho a zdravotný stav otca sa zmenil do tej miery, že starostlivosť, hoc bola akokoľvek veľká a dobrá, strácala postupne svoj zmysel, na Silvestra otec umrel. Poznačilo ma to, zničilo a prijať slová útechy bolo príliš ťažké.
Priania úprimnej sústrasti strácali počtom ľudí hlbší zmysel, slova, ktoré nedokázali pomôcť, nie to ešte utešiť či ponúknuť aspoň náznak útechy. Alkohol sa stal jediným mojim riešením, akým som sa snažil utíšiť bolesť za stratou milovaného otca. Ostávali vo mne výčitky za všetky tie roky, po ktoré som sa s otcom nerozpraval a nevídal sa s ním. Odyšiel tak ako mama, v tom čase sa mi vynorili všetky spomienky. Čas sa nedal vrátiť späť a vo mne sa miešali pocity smútku z vlastným sklamaním nad stratou. Výčitky utápané v alkohole, takým sa stal môj život po jeho smrti.
Po dvoch mesiacoch už zo symbolu podnikateľa, vplyvného mena a kopou peňazí sa stal bezdomovec. Nie však doslovným prekladom, ale hustá brada, strápená pokožka, či kruhy pod očami, oblečenie tiež netlmilo pocit, že človek už nič nemá.
Nedalo sa tak už viac žiť, chcelo to zmenu k niečomu inému, k niečomu lepšiemu, musel som sa opäť postaviť na nohy. Na druhý deň ráno som vstal, osprchoval sa , oholil a upravil svoj výzor, podnikateľ s ambíciami bol späť.
V tom čase som prehodnotil určité postoje k životu, ktoré som mal. A tu sa vo svojom rozprávaní vrátim k bláznovi, po všetkom čo sa stalo, mi jeho ambície pomáhať a nič nečakať stali bližšími než čokoľvek predtým.
Začal som chodievať do nemocníc k deťom trpiacim onkologickými ochoreniami, nosieval som im množstvá hračiek, nakupoval lieky, tvoril im vhodné podmienky k ich životu, či lepšie povedané k pobytu v nemocnici. Ťažko povedať, či pocitom viny z toho, že som nedokázal pomôcť vlastnému otcovi, alebo či z nejakého iného dôvodu mi pomáhať druhým dávalo pocit slobody a úspechu.
Nikdy predtým som nechápal, čo mi ten, ktorého som nazýval bláznom hovoril, nikdy až do chvíle kým otec neumieral. Vtedy mi to všetko došlo, nezáleží na tom rozdávať peniaze a nestarať sa kam idú, ale práve naopak, dať, no vždy kontrolovať, kam peniaze ktoré dávaš idú a komu v skutočnosti aj pomáhajú.
Ďalšia maska, ktorú som sa naučil používať a ktorá darovaná od blázna no z rozumu mi bola.
Postupne som sa vracal do sveta, peňazí, moci, slávy, do sveta pre mňa prirodzeného a hoc som sa doň staval rovnými nohami, nebol som už takým ako predtým. Neustále rokovania a pracovné stretnutia sa striedali s cestami do zahraničia, tieto cesty však neboli pracovné. Dovolenky, tak ich nazývali iný, pre mňa to boli cesty za životom, začal som spoznávať rôzne krajiny a rozličné kultúry.
Od Číny, cez Vatikán až po rušné ulice New Yourku. Mojou prvou cestou do zahraničia bolo Thajsko. Nádherná krajina, ktorá svojou ľudskosťou víta každého nového ako člena rodiny. Piesočnaté pláže so skláňajúcimi sa palmami a čistým morom, ktoré lemovalo pobrežie, pohľad, ktorý sa mnohým poskytne vidieť len z obrázkov katalógu. Thajsko ma okúzľovalo viac a viac každým dňom, niekedy bolo pre mňa nepredstaviteľné sa stravovať niekde len tak na ulici, no po návšteve Thajska som si zvykal na všetko.
Len letmo zbité povozy, ťahané koňmi či somárikmi, s naloženým ľadom na ktorom sa pretŕčalo ovocie každého druhu, stánky ponúkajúce jedlá, ktorých vône sa mixovali vo vetre, vzbudzovali pôžitok zmyslov. Množstvá, respektíve porcie jedál, ktoré by v mnohých prípadoch nasýtili celé rodiny sa dali kúpiť doslova za pár drobných.
Tam som stretol štvrtú osobu, ktorú ti chcem predstaviť, pohla mojím životom, inteligencia sa pri nej snovala s krásou a jednoduchosťou, ktorú by som od ženy nikdy nebol čakal.
Bola doktorkou, nie však takou, aké zvyknú liečiť ľudí, ona bola doktorkou archeológie, paleontológie a mnohých ďalších odvetví, ktoré si netrúfam ani vysloviť, aby som ich nijako neskomolil. Volala sa Jasmin, meno po vznešenom kvete, len málo dokázal vystihnúť jej krásu a pôvab.
Po predošlých skúsenostiach, som bol, nesmelý a bál som sa vyjadrenia akýchkoľvek citov. Spoznal som ju ako sprievodkyňu, nespočetné množstvá poznávacích výletov po okolí, ktoré som s ňou absolvoval, boli zážitkom, ktorý by som slovami dokázal len ťažko opísať.
Pravdu však musím povedať, hoc poznávaní bolo veľa, či už historických pamiatok, prekrásneho okolia a rastlín, ktoré nikde vo svete nerastú, nemôžem povedať, že by som si dokázal čo i len jednu myšlienku ňou povedanú zapamätať. Mala nádherný hlas, ktorý sa ti nedokáže zunovať ani po množstve ubehnutých rokov života. Bol ako hojivom všetkých rán, ktoré mi ulpely v mojom srdci. Nesústredenie, ktoré vo mne vzbudzovala, jej blízkosť mi nedovoľovala si vychutnávať nádheru okolia ktorou Thajsko oplývalo.
Všade sme chodievali na terénnom vozidle, kde všetci účastníci sedeli na otvorenej časti nákladného priestoru. Ja som si sedával čo najbližšie k nej, hoc okolitá príroda oplývala vôňami rastlín, ktorých pôvab zlákal by ako námorníkov hlas Sirény, pre mňa najkrajšou zo všetkých vôni sa stala vôňa jej tela, ktorej letmý vánok ovievajúc jej vlasy donášal jej vôňu až ku mne.
Ako deň ubiehal za dňom, spoločne strávene poznávania prírody a okolia sa blížili ku koncu. Osmelil som sa a pozval ju na večeru. Srdce mi vyskočiť šlo z hrude a keď si na to spomeniem, keď si spomeniem na ten jej pôvab, poviem ti, že opäť vyskočiť mi chce. Stretávali sme sa každé ráno, raňajkovali sme spolu, chodievali na pláž a rozprávali sa o živote, rastlinách, krajinách ktoré chcela navštíviť kvôli ich histórií. Zbližovali sme sa v rýchlom tempe, ktoré ani srdce v najväčšom rozptýlení nedokáže prevýšiť. Čas rýchlo utekal dni sa zdali byť odo dňa kratšie, často krát mi navrhovala, aby som začal cestovať s ňou.
Rozhodovanie to nebolo jednoduché, veď moju prácu som nemohol len tak zahodiť za hlavu. Hlavou mi blúdilo nespočetné množstvo myšlienok o tom čo a ako. Po pár dňoch som sa rozhodol, vybehol som z hotela ako splašené zviera, ktoré naháňa predátor, k slamenému domčeku v ktorom bývala, to bolo asi dvesto metrov, no mne to prichádzalo ako cesta okolo sveta. Pribehol som až k nemu, stojac nohami v piesku a slnkom za chrbtom, ťažko chcieť naplánovať krajší okamih, som sa zahľadel na ňu. Stála len v bielej priesvitnej šatke, ktorá lemovala jej čokoládovo opálenú pokožku, s vlasmi v ktorých nežnosť dotváral kvet sa jej pohrával horúci vánok. Lúče slnka dopadajúce na jej tvár, len dopĺňali dokonalosť prostredia. Akoby v tej chvíli zastal čas, len z námahou som dokázal povedať:
- Idem s tebou, hoc na kraj sveta ťa sprevádzať. ( únavou, či omámením, padal som na kolená )
Pousmiala sa, nehovoriac ani slovka, pribehla ku mne., vrhla sa mi do náruče a pobozkala ma, naše pery splynuli v jednu bytosť, božský to pocit pre smrteľníka.
Pár dní sme ešte v Thajsku ostali, ja som sa presťahoval k nej a spoločne sme si užívali pocity božskosti, rána sme v posteli trávili v objatiach, na obedy sme sa prechádzali a spoznávali kultúru okolo nás, na večery sme spoločne sledovali západy slnka, horký vánok naznačujúci, že aj zajtra bude teplý deň, nás ovieval a bozky sladšie než najsladšia čokoláda dopĺňali ten najkrajší pocit môjho života.
Spoločne sme cestovali na miesta, kam by mi nenapadlo zájsť ani v tých najhlbších snoch, neboli to miesta, na ktorých by ste bežne chceli tráviť čas, žiaden prepych ani luxus niekoľko hviezdičkových hotelov sa tam nekonal. Všetko to bolo zamenené za chatrče v Peru, slumy v Afrike, haciendy a vinice v Toskánsku, Francúzsku. Cestovali sme spolu dva roky a navštevovali sme tajuplné miesta, jedno po druhom. Vo vzťahu sme postupovali tempom, ktorého príchuť si dokážeš vychutnať len v aute s vysokou spotrebou a plynom na podlahe.
Z Thajska sme sa letecky, priamou linkou dopravili do Peru, pustatina, množstvá zelene, cesty vytvorené z hliny a piesku, v mnohých miestach nedotknutá časť sveta. Všetka tá nádhera pohrávala sa z každým zmyslom človeka, zabudnuté tradície a jazyky, ktoré by si v slovníkoch hľadal márne. Čas akoby zastal a čím viac si sa ponáral do tohto sveta, život si videl vo farbách, ktoré bežne ti zahmlieva preľudnený svet.
Z letiska sme cestovali niekoľko hodín na miesto, na ktorom sme mali stráviť náš spoločný pobyt. Žiaden luxus nás však na mieste nečakal, stavba, o rozlohe pár metrov štvorcových, celá z kameňa ktoré pokope držala stará metóda miešania lepidla, dovolím si povedať dodnes neznáma širokému okoliu. Uprostred stropu sa nachádzal jeden kus dreva, na ktorom vídobytkom modernej techniky boli upevnené vlnovité plech, ako zateplenie strechy v zimnom období bola použitá slama. Vo vnútri skromného príbytku sa nenachádzal žiaden úložný priestor poznaný z hotelových izieb. Posteľ s kameňa na ktorom z dôvodu pohodlia a tepla v chladných nociach, boli poukladané kožušiny niekoľkých zvierat.
Domáci, či domorodci ako ich nazývalo tých pár dobrodruhov, ktorý sa na tento kus sveta prišli pozrieť boli veľmi prívetivý, často ukazovali svoje zvyky, či už v obliekaní, alebo v spôsobe života. Každé spoznávanie tohto kúska zeme ma fascinoval, bohatá história a nádhera prírody a pamiatok, nemožno povedať viac, než len: „ Je to miesto, ktoré vidieť by si mal.“.
Po boku mojej krásky som si odvykol na moderný svet plný materiálnych vecí, ktoré v skutočnom uvedomení vôbec k životu nie su potrebné.
Čas, život, láska, raj, slová ktoré ti zmysel nebudú dávať nikdy, pokiaľ nezažiješ ten pocit, ktorý som na tomto mieste pociťoval ja.
Dva mesiace v Peru však ubehli neskutočne rýchlo, akoby každá hodina trvala len jednu minútu, rozlúčili sme sa domácimi a odobrali sme sa na letisko. Z peru sme z drobným medzi pristaním v New Yourku leteli priamo do Toskánska.
Pre mňa tretie miesto sveta, o ktorom ti dnes viem povedať, ak rád snívaš, tu si nájdeš svoje sny.
Drobné mestečká, veľké množstvá viníc s tradíciami výroby vín, ktoré by ste v hypermarketoch hľadali zbytočne. Prenajali sme si auto s ktorým sme sa rozhodli precestovať v toskánsku mesto za mestom a vinicu po vinici. Ubytovanie sme nikdy neriešili vopredo, až na mieste kde sme chceli stráviť viac času sme sa usadili na pár dní.
Hoci svet talianov som vo svojej domovine vydával len v reklamách, môžem povedať, že ani náznakom sa žiadna reklama nepribližovala skutočnosti. Horúce lúče slnka, ktoré lemovali ulice, hrajúce sa deti bez strachu z vyhýbania sa vozidlám, ľudia sedávajúci na terasách kaviarní, mnohý hrajúci stolné hry ako šach.
Atmosféru prostredia dopĺňala vôňa z pizzerií, ktoré sa tiahli po uliciach, čerstvé ovocie či zelenina sa dala zakúpiť doslova za pár drobných. Dobrota ľudí sa nedala slovami opísať inak ako: „Família“, rodina taká veľká ako žiadna iná.
Pri návšteve viníc, sme sa oddávali pôžitkom z podomáckych receptúr výroby vín, neustále ochutnávky v ktorejkoľvek z viníc sa zdala nekonečná.
Na jednej vinici sme si dokonca okúsili zber hrozna, nazvať to ľahkou prácou sa nedalo, hŕstka ľudí sa s pripnutými košíkmi na bokoch ťahala širokými sadmi hrozna, každý kto svoj košík naplnil ho ukladal na vlečku traktora, ako sa vlečka plnila, slnko zapadalo za obzor. Ku večeru už vlečka bola plná, tak sme všetci, čo sme tam boli išli spolu za traktorom k vinici. Ženy spievali a ich spev dotváral čaro západu slnka, smútok v ich hlase sa striedal s radosťou, deti pobehovali naokolo a smiali sa od ucha k uchu.
Keď sme došli k vinici, všetko nazbierané hrozno sme museli premiestniť do obrovskej drevenej kade, ženy si umyli nohy a jedna po druhej vchádzali do kade, aby mohli svojím nohami z hroznových bobúľ vytláčať každú kvapku šťavy, ktoré toto ovocie mohlo dať. Aj moja láska sa k ním pridala, spolu chodievali sem a tam poskakovali, tancovali a spievali, starý muži, sediaci na stoličkách, svojimi dlaňami búchali do rytmu. Celý v nadšení som sa snažil tlieskať do rytmu.
Vlasy mojej lásky sa mihotali v zlatistých lúčoch slnka a mňa sa zmocňoval pocit nekonečného šťastia. Po určitej chvíli, ma pár chlapov chytilo a hodilo do kade s hroznom v ktorej už tancovali ženy, jedna mi pomohla postaviť sa a vzápätí ma odstŕkla k moje milovanej do náručia. Z kruhu, ktorý ženy vytvorili sa nedalo utiecť žiadnym smerom, pravdu povediac aj keby bol útek možný, nechcel by som nikam utekať v objatí mojej lásky, hľadiac jej do očí, ktorých ligot rozžiaril by slnkom zmáčané nebo, sa vo mne hromadil blažený to pocit šťastia.
Keď sme v bozku začali tráviť chvíľku, nesledujúc okolie, v bozku zdajúc sa akoby každý okolo nás odišiel, pár žien vylialo na nás niekoľko vedier zo šťavou z hrozna, vyčarený úsmev prerušil pocit samoty v bozku. Ďalej sme potom tancovali a zabávali sa do chvíle až slnko zapadlo za krajinu. Osprchovali sme sa a pridali sme sa k domácim na oslavu, aby som to objasnil, v čase v akom sme tam boli, domáci a zároveň majiteľ vinice oslavoval už sté narodeniny.
Oslava jeho narodenín bola veľkolepá, lampióny zdobiace terasu haciendy množstvo ľudí, všetko však blízka rodina žijúca na haciende, tanečný parket, s hudbou, ktorú by ste žiadnou kapelou nenazvali, všetky piesne spieval každý, teda okrem tých, ktorý sa rozprávali. Víno tieklo prúdom a jedlo sa striedalo jedno za druhým. Pocit, že nie ste nikomu ľahostajný, žiadna faloš či klamstvá tam nemali miesto. Rodina a pocit bezpečia v rodinnom kruhu, tak by som opísal pocity vo chvíľach strávených na haciende.
Aj pri odchode na letisko, nie však po žiadnej krátkej dobe, ako by sa mohlo zdať, pretože od nášho príchodu na haciendu a odchodu z nej ubehlo šesť mesiacov. Majiteľ nám na cestu spolu so svojou rodinou nabalil jedlo a daroval niekoľko fliaš svojho najvzácnejšieho vína, stále sme sa ich pýtali ako sa im môžeme zavďačiť, peniaze či materiál akéhokoľvek druhu by nebol žiadnym problémom. Majiteľ nás však s úsmevom na tvári a láskou v srdci odmietol, na rozlúčku len dodal:
- Najväčšou vďakou pre mňa bude ak sa vrátite deti moje späť, no však aj zo svojimi deťmi.
Úsmev nám vyčarili jeho slová. Hoc na tvári úsmev no v srdci a hlave mi blúdi myšlienky na starcove slová, aký blažený by bol pocit mať dieťa z mojou milovanou.
Rozlúčili sme sa objatím a bozkom na rozlúčku s každým členom veľkej rodiny, vďačné objatia slzy v očiach starých žien a požehnania na šťastnú cestu na striedali jedno za druhým, ani v našich očiach v týchto emotívnych chvíľach neostával suchý pocit šťastia.
Po ceste na letisko sme sa ešte dlho rozprávali o pocitoch šťastia, blaženosti ktoré v nás zanechali títo ľudia. Keď sme došli na letisko, začali sme rozmýšľať nad tým kam sa teraz vydať, letenky sme vopred nekupovali, vždy sme sa rozhodovali až na letisku, kam pôjdeme ďalej.
Ako sme tak pozerali na tabuľu odletov, naše pohľady sa stretli na jednom jedinom mieste, Afrika. Krajina mnohými nepochopená, krajina rôznych kultúr a histórie. Akoby náhoda a možno zásah z vyších miest, bola Afrika, respektíve lietadlo do Afriky jediným, ktoré malo voľné miesta.
Povedať na aké miesto sme to vtedy odleteli, ani po takomto čase nie je v mojich silách, nie preto žeby som si to nepamätal, ale len z toho dôvodu, že názov tohto miesta je pre mňa dodnes nevysloviteľným. Bola to naša posledná cesta, nedajte sa však pomýliť, nenavštívili sme spolu len tieto miesta, ktoré ti opisujem, v skutočnosti ich bolo oveľa viac, len opísať ti som chcel miesta, ktoré navždy ostali v mojom srdci.
Teraz však vrátim sa a poviem ti pár vecí, ktoré som v Afrike zažil. Žiaden luxus, to sú slová ktorými by som začal, hoc pravdou je, že na mnohých miestach sa dali nájsť bohato pôsobiace hotely pre tú naj postavenú klientelu s nadmernými požiadavkami, na mnohých iných miestach však viac vidieť bolo hlad a biedu.
Slzy sa tlačili do očí pri pohľade na hladujúce deti, množstvá chorôb nevzbudzovali v človeku žiaden pocit bezpečia. Neprekážalo nám to, snažili sme sa pomôcť ako sa dalo, vďakou nám bolo, že tí ktorým sme pomáhali, ale aj mnohý ďalší nám ukázali krásy a spôsob ich života. Malé chatrče, respektíve slumy, opisom laika povedané stavby z hliny bez postele a strechou zo slamy a lístia. Pestré zvyky a tradície týchto domorodých obyvateľov sa stávali neopísateľnými. Množstvá zvierat, ktoré by ste hľadali len v zoo, dotvárali prirodzenosť prostredia.
Deň čo deň sme zažívali zmiešané pocity mixované z biedy, prirodzenosti a dobroty ľudí, nedotknutej krásy prírody a tradícií domorodého obyvateľstva. Na určitý moment v Afrike však nikdy nezabudnem, bola to chvíľa, v ktorej mi moja milovaná povedala, že spolu čakáme dieťa. Hlavou mi zavládli myšlienky chaosu, srdce sa mi rozbúšilo ako nikdy predtým a kolená sa mi triasli nie strachom, ale pocitom nesmiernej radosti. Ako splnené sny, najväčší zázrak sveta, tak mi prišla tá chvíľa.
Čas utekal, môj maličký rástol v brušku tej najdokonalejšej osoby v mojom živote, všetko bolo dokonalé a my sme sa postupne pripravovali na príchod nášho malého. Z bezpečnosti sme sa rozhodli opustiť krásu Afriky a vrátiť sa do ruchu veľkomesta.
Po odlete z Afriky sme sa rozhodli usadiť v Berlíne domovskej krajine mojej vyvolenej.
Kúpili sme si domček na predmestí s veľkou záhradou a množstvom kvetín lemujúcich okolie domu. Vybrané miesto pre výchovu a život s našim malým. Čas rýchlo utekal a príchod nášho malého na svet bol doslova za dverami.
V tom čase sme si spolu s mojou milovanou dali postaviť jachtu. Plánovali sme, že až sa malý narodí, spoločne sa vydáme na plavbu, aby sme si našli naše visnívané miesto na život. Plánovali sme cestu okolo sveta, vzrušujúcu plavbu, na poznanie všetkých miest, ktoré sme chceli vidieť.
Termín dokončenia bol stanovený na týždeň pred pôrodom. Vyhovovalo nám to v tom, že niekoľko dní po pôrode, teda ak by to bolo možné, by sme virazili z prístavu.
Tak ako dni postupne ubiehali, lodná spoločnosť nás zavolala, aby sme sa prišli pozrieť na našu pýchu a radosť. Bola už pred dokončením a bolo nutné jej vybrať meno. Túto povinnosť som nechal na moju milovanú, veril som, že meno, ktoré jej vyberie ju bude dokonale vistihovať a symbolizovať. O pár dní neskôr sme sa tam spolu vybrali. Pamätám si to, akoby to bolo len dnes, čo sme do prýstavu dorazili a zazreli tú nádheru. Bola v tom prýstave jediná, takže nám bolo hneď jasné, že ona musí byť tá naša. Bola majestátna a nádherná, ako sme tam stáli v okamihu k nám pribehol konštruktér tohto skvostu spolu s majiteľom spoločnosti. Celú tú nádheru nám spoločne ukázali a musím ti povedať bola naprosto nad všetky naše očakávania. Dĺžkou cez tridsať metrou, šírkou necelých desať metrou, bol to ako náš druhý dom, len na vode. Nestihli sme si ju ani celú prejsť a moja drahá okamžite povedala:"Fénix". Pozrel som sa na ňu a nechápavo som sa opýtal ako to myslí. "Fénix, bude sa volať Fénix" ( Povedala a celá jej tvár žiarila od šťastia ). Nemal som voči tomu žiadne námietky, práve naopak, toto meno ju naprosto vystihovalo. "Tak teda Fénix, ako si praješ moja milovaná" ( dodal som ). Chvíľu sme len tak stály na okraji a dívali sa v objatí na more, bol to čarovný okamih. No ako to býva, netrval dlho, mojej najdrakšej prišlo mdlo. Okamžite sme nastúpili do auta a zamierili sme spolu k najbižšej nemocnici. Tam ju dôkladne vyšetrili a verdikt lekárov bol jednoznačný, mala by oddychovať a nijako sa nerozrušovať. Ak mi to do očí povedali vzdelaný lekári, nebral som to na ľahkú váhu, zobral som ju domov a tam som sa staral o jej blaho a pohodlie. Niekoľko dní po návrate sme plánovali spoločnú cestu na našej novej jachte, keď v tom vykrýkla "Rýchlo, rýchlo ponáhľajme sa do nemocnice", bolo to tu, dieťatko sa pýtalo na svet.Dodnes mám úsmev plný vzrušenia na tvári keď si spomeniem ako sme sa ponáhľali do nemocnice.
Nedočkavosť pri čakaní v nemocnici sa ma zmocňoval, bol som nervózny plný očakávania, nedokázal som ani minútu sedieť, len som chodieval od okna k dverám dookola. Po pár desiatkach minút sa otvorili dvere operačnej sály a ku mne pristúpil lekár. Strach a hrôzu, ktorú vo mne vzbudzoval tvárou bez úsmevu, nedokážem opísať dodnes.
- Je to chlapec, gratulujem. (odpovedal podávajúc mi ruku, po ktorej nastal veľký nádych a pokračoval)
- Je mi to však veľmi ľúto a ťažko sa mi to vraví, ale ...... ( na čele sa mu objavil nával potu) .... vaša žena to neprežila... ( sklonil hlavu k zemi a ruku mi stisol pevnejšie) ....úprimnú sústrasť (dodal tichým hlasom)
Slzy sa mi liali po tvári, nedokázal som dokonca ani vidieť malého. Nesmierna bolesť mi ovládla srdce aj myseľ. Výčitky a neustále otázky mi blúdili hlavou. Trvalo mnoho dní kým som dokázal ako tak pokračovať ďalej. V tej dobe sa o malého starali jeho starý rodičia v Berlíne.
Aby som však nepredbehoval udalosti. Ako sa ukázalo moja milovaní trpela ojedinelou chorobou, ktorá napadá imunitný sistém, všetko to cestovanie a pomáhanie chorým, hoc ne nej sa nič neprejavovalo, ju dobehlo neskôr. Lekári mi po pitve povedali, že akási cudzorodná baktéria napadla jej srdce a bolo vlastne len zázrakom, že nezomrela omnoho skôr. Ťažké slová, ktoré sa omnoho ťakšie počúvali už len z toho dôvodu, že som jej nedokázal nijako pomôcť. Malého som si z nemocnici mohol zobrať po troch dňoch, vlastne to bolo hneď po tom, ako lekár somnou konzultoval príčinu jej smrti. Drobné stvorenie s malými ručičkami, sladkou tváričkou po mame, ťažko si predstaviť, že by som svoj poklad mal dať niekam do ústavu. Slzy šťastia sa striedali zo slzami smútku, bolesť sa mi tisla do srdca, keď pri každom pohľade na malého som v ňom videl tvár jeho mami.
O niekoľko dní neskôr sa konal pohreb mojej milovanej, slnko svietilo svojimi hrejivými lúčmi, akoby ani náznakom nechcelo ukázať smutnú stranu tohto dňa. Nespočetné slová útechy, priania úprimnej sústrasti sa mi len letmo mihali pred očami, ako zrýchlený pohľad na film mi prišli nekonečné priania smútku. Vyzerala akoby len spala, ako ktorákoľvek rozprávková princezná, ktorá čaká na svojho princa, kým ju neprebudí. Slzy mi stekali po tváry, nedokázal som nijako udržovať emócie, ktoré sa vo mne miesili. Moment, keď zatvárali truhlu, bol pre mňa najhorším, ani za všetky peniaze sveta som sa s ňou necchcel rozlúčiť, nie takto. Veď mali sme spolu zostárnuť, dívať sa z terasy na naše vnúčatá a pravnúčata ako sa hrávajú a nie takto. Život mi vzal až príliš veľa a ja som to nedokázal uniesť a hoc slnko svietilo, pre mňa akoby v tú chvíľu zapadalo. Môj najlepší priateľ ma mocne držal a odtiahol ma od truhly s mojou milovanou, takmer som nedokázal stáť na nohách, ten pocit, ktorý som vtedy mal ti nedokážem nijako opísať a neprajem ti ho nikdy zažiť.
Pri pohľade na klesajúcu schránku mojej milovanej do zeme, mi v hlave vírili slová povedané z jej úst, ešte v začiatkoch nášho stretávania. Hoc v hlave mi blúdili hovoriac ich mojím hlasom, samé sa podávali hlasom tej, ktorú som miloval.
„Keď dážď padať bude z neba, to slzy moje budú naznačujúce strach o teba na ďalekých cestách, keď slnko ti lúčmi tvár bude hriať, to moje pery chcú bozkávať tvoju tvár, keď vietor ovievať ťa bude, náruč moja, objatie ti sľubuje, hviezdy čo na oblohe nočnej uzrieť môžeš, to oči moje sledujú kam kroky tvoje smerujú, ak smútok ti ovládať bude myseľ, pozri sa na dúhu, tá úsmevom mojim je čo dá ti opäť zmysel, keď už dlho bezo mňa deň sa ti bude zdať, nasleduj, mesiac, čo ťa ku mne dovedie.“
Božské slová ktoré hlavou mi blúdili, spomienka za spomienkou sa mi mihali pred očami, keď som prvý krát počul tieto slová cestoval som pracovne na pár dní z Thajska do mojej domoviny. Tieto slová mi napísala v liste na cestu, neodchádzal som na dlho, tieto slová mi prišli vtedy nepochopené no dnes naberá ich význam rýchli spád.
Ako mi tie slová na pohrebe blúdili hlavou, na moje čelo padla prvá kvapka dažďa, nasledovne na to sa spustil lejak, aký v Berlíne nemal obdoby. Akoby samotná obloha zažívala smútok, ktorý mi vládol v duši.
Po príchode domov som sa uzavrel do seba, pohľad z okna mi krátil moju samotu, malému som nedokázal v tom čase dať žiadnu lásku nieto ešte starostlivosť akú si zaslúžil, veď sám som sa nedokázal postarať ani o seba. Moje konečné rozhodnutie bolo podporené rodičmi mojej milovanej, sami mi navrhli, že sa o neho postarajú pokiaľ sa nedám aspoň trochu do poriadku. Neprišlo mi to zlým riešením, potreboval som, čas.
Prázdnota, ticho, ktoré sa dali v dome doslova krájať, maska bojovníka a ochrancu navždy spadla z moje tváre.
Opäť som sa ponáral do svojej práce, nakupoval som akcie, staval domy, prerábal rôzne nehnuteľnosti, následne na to som ich prenajímal ďalším, alebo ich predával. Kvôli pracovným povinnostiam, ktoré som mal, som sa svojmu malému vzdiaľ oval, unikli mi jeho prvé slová a aj prvé kroky, unikali mi momenty jeho útlych rokov. Zmeškal som jeho prvý karneval v škôlke a dokonca aj dojmi z prvých pocitov, ktoré zažíval, keď nastúpil do školy. Nebol som pre neho práve otcom roka, z časti som si to uvedomoval no z druhej časti mal život, ktorý som mu ja nemohol dať.
Nebol mi však ľahostajný často som chodieval pred školu v ktorej sa vzdelával, hodiny som sediac v aute čakal kým ho uzriem, vídaval som ho hrať sa s deťmi v areály školy, na pieskovisku v miestnom parku, v záhrade u starých rodičov. Nedokázal som sa mu po toľkých rokoch odcudzenia prihovoriť, pozrieť sa do jeho očí, povedať mu, že som jeho otec, objať ho a prežívať s ním každú chvíľku jeho dospievania.
Útechou mi boli fotografie a videá z narodenín či školských recitálov, ktoré mi pravidelne posielali jeho starý rodičia. Nikdy som nezabudol na jeho narodeniny ani meniny, no ako každý človek zaťažený prácou, som mu namiesto darčekov, ktoré by ho aj zaujímali posielal šeky a peniaze. Robil som spustu chýb ktoré som si neskôr uvedomoval, no bolo príliš neskoro niečo zmeniť.
Azda aj mojou chybou, nedostatočného venovania, či starostlivosti o jeho výchovu, sa v časoch jeho puberty spustil. Drogy, alkohol, neskoré príchody domov, mnohé problémy som musel rýchlo riešiť aby sa nastali horšími.
Chcelo to rozšíriť okruch ľudí okolo mňa. Z peniazmi a mojím postavením to nebol žiaden problém, vtedy som sa spojil s vysokopostaveným členom polície, moje kontakty, ktoré pomáhali pri jeho rôznych vybavovaniach, boli úmerné službám, ktoré mi poskytoval. Viem čo chceš povedať, peniaze menia myslenie aj tých, ktorý by vo svojej práci mali ostať nestrannými. Uvedomoval som si nesprávnosť mojich činov, ale pomoc ktorú som potreboval som nemohol ignorovať.
Pri jeho skazenosti, mojich peniazoch sa blokové pokuty a mnohé ďalšie dokumenty strácali z povedomia polície, presne podľa mojich predstáv. Naučil som sa používať asi tú najhoršiu zo všetkých mojich másk, bola to maska využívania . Už to prestali byť len drobné záležitosti, ktroré sa strácali.
Kvôli pracovným kontaktom s rôznymi skupinami ľudí, vzorných podnikateľov ako sa nazývali, sa začali riešiť a strácať dokumenty vyšších hodnôt. Väčšie množstvá peňazí, ktoré som mu dával, zaisťovali jeho korektnosť a lojálnosť voči mojím záležitostiam, ako aj záležitostiam mojich obchodných klientov.
Bolo to príliš peniazmi skazené zviera, jeho túžba po peniazoch by mnohý nedokázali povedať, rozum zastával nad všetkými záležitosťami, ktoré dokázal za peniaze zariadiť. V tej dobe som nebol jediným, ktorý využíval jeho služby, boli to kvantá ľudí od spodiny drogovej činnosti až po najvyššie kruhy spoločnosti. Nikdy keď si mu dal adekvátnu sumu peňazí, nedokázal povedať nie, vždy sa všetko dalo vyriešiť.
Mnohý si ho kupovali darmi, autá, byty či rôzne luxusné dovolenky, neexistovala vec, ktorá by sa pri ňom nedokázala vyjadriť hodnotou peňazí.
Ubehlo mnoho rokov, obchodom sa darilo, priateľstvá z policajnou hyenou, dokázali mazať tmavé stránky obchodných partnerov, peniaze sa hromadili a majetok sa rozširoval, dosiahnuté všetko, čo človek môže aspoň v práci dosiahnuť.
Môj chlapček už pomaly ale isto dospel, posledný ročník štúdia na vysokej škole, skúšky za dvermi a promócie oslavujúce jeho úspešné absolvovanie na spadnutie.
Po toľkých rokoch som sa s ním stretol, nedokázal som zodpovedať ani jednu jeho otázku, nebolo to tým, že by som nechcel, ale tým, že odpovede sa mi hľadali veľmi ťažko. Žiadna odpoveď, ktorú by som mu dal by nedokázala zmeniť jeho postoj voči mne, naše zbližovanie bolo zdĺhavé, nedôvera sa striedala s výčitkami. Roky už nebral drogy a nepila ani alkohol, zmenil sa a stal sa z neho muž, v pravom zmysle slova.
Hoci jeho tvrdenia, že mi všetko už dávno odpustil, podané z jeho úst prišli úprimne, vo mne sa vzbudzovali výčitky zanedbania jeho výchovy. Krutá bolesť pre otca, ktorý tak dlho nevidel svojho syna.
Hoci som mu po štúdiu umožnil pracovať v mojich firmách na vedúcich pozíciách, striktne to odmietol, o prácu sa postaral sám. Jedinou útechou pre mňa bolo, že prijal ako dar dom, ktorý som mu kúpil.
Neubehlo ani niekoľko mesiacov od jeho štúdiá a prace, došiel jedného sobotného večera za mnou, aby mi predstavil svoju vyvolenú. Bol to pre mňa šok, ale to by bol asi pre každého rodiča, ktorý si povie, že jeho dieťa má na lásku čas.
Dlhé nohy, vyšportovaná postava, pevné poprsie, to všetko v zakončení s tvárou bábiky, dlhé blond vlasy a modré oči doslova kričali krásou na jej tvári. Spoznali sa už v prvých rokoch na výške, dokonca už aj vtedy spolu bývali. Neprijal som ju príliš prívetivo, pre mňa to bola namyslená bábika, ktorá si uchmatla môjho chlapčeka len kvôli peniazom.
Nedával som svoju nespokojnosť príliš najavo, obránil som sa maskou pretvárky a bol som skutočne majstrom, nakoľko som ju nemohol vystáť ani chvíľku. Často krát som sa o tom zo svojím chlapčekom rozprával, neboli to veľmi príjemné rozhovory, skôr hádkami sa dali nazvať. Aby som o priazeň svojho chlapčeka neprišiel snažil som sa ju tolerovať ako sa dalo.
Mnohé víkendy trávili pri mne, raňajky boli stále nachystané o poriadku v dome postarané, veľké dojmi, ktoré vzbudzovala svojou prácou, som zatemňoval pochmúrnou ideou o svojej pravde, že jej ide len o peniaze.
Najal som si súkromných detektívov, aby mi zistili čo i len najmenšie zrnko podozrenia z jej života, čas pomaly ubiehal a na moje počudovanie detektívi nič nenašli, čistá ako ľalia také boli ich závery.
Bolo to sčasti mojím sklamaním, že nedokázali na ňu nič nájsť, no vyjadrenia, ktoré mi podávali o tom aká ľalia je a aký čistý jej život bol ma uspokojili v pomyslení, že s mojim chlapčekom je kvôli peniazom.
Moje nadšenie netrvalo však dlho, môj najdrahší poklad sa dozvedel o praktikách na očiernenie jeho milovanej, bolo to zistenie, ktoré mi nedokázal odpustiť. V ten deň, ako sa to dozvedel, sme sa pohádali, vykričal mi mnohé veci, v ktorých mal vlastne pravdu. Odišiel a ja som ostal sám vo veľkom dome, nastala pustatina a prach zakrýval ako prykrívka nábytok postupom času, trávenom samotou. Telefonáty ignoroval na listy neodpovedal a dokonca sa presťahoval. Kontakt s mojím chlapčekom sa vytratil.
Vyčítal som si svoje konanie. Tak veľmi mi záležalo na jeho bezpečí až som si neuvedomoval fakt, že v bezpečí je, že je šťastný a plný lásky, opäť som ako otec pochybil.
V okruhu mojich známych, som bol neustále presvedčovaný o tom, že moje jednanie a postoj ktorý som mal boli správne. Klamné reči pätolízačou, ktorý nechceli prísť o moju priazeň, nik z nich však nedokázal povedať mi pravdu do očí.
Na vidieku neďaleko Berlína som zašiel do kostola, prvý krát čo som doň vôbec vstúpil, nik tam nebol čo mi aj vyhovovalo, chcel som ostať sám vo svojich myšlienkach. Rozmýšľal som nad mnohými vecami, ktoré som vo svojom živote učinil, ak by som sa mal niekomu vyspovedať hriechy, ktoré som učinil by sa odpustenia nedokázali dočkať.
Ako som tam kľačal v lavici, pristúpil ku mne muž, z kolárika lemujúceho jeho hrdlo sa zjavne jednalo o kňaza, nebol som už žiadny mládenec a on odo mňa nebol o nič mladší. Položil mi svoju ruku na rameno a dodal:
- Posaď sa syn môj a povedz, čo ťa tak ťaží, že v očiach máš slzy a kľačíš pred krížom už hodinu.
Posadil som sa a začal som mu rozprávať o svojom živote, myslel som si, že pre človeka akým bol on budú tieto veci nepochopiteľné a môj život pre neho nepredstaviteľný, opak však bol pravdou. Rozhovor s ním som začal slovami:
- Otče som hriešnikom, až príliš temné boli moje skutky a zlo čo ovládalo môj život ma sužuje, súci som pre peklo. ( Neustáli tok sĺz sa mi hrnul po lícach)
- Nie človek, ale Boh je sudcom a deliteľom, jeho spravodlivosť je mnohými nepochopená, nechaj na jeho rozhodnutí či raj neba či peklo v zemi ti je súdené. ( hovoriac to, pevne mi stisol ruku )
Aký dlhý bol čas nášho rozhovoru, dodnes nedokážem odhadnúť, neviem čím získal si vtedy moju dôveru, ale vety hovoriace a popisujúce môj život sa zo mňa hrnuli, ako keď more sa vracia na breh pri prílive.
Nachádzal som pri ňom pochopenie, a pokoj s akým rozprával upokojoval aj moju zblúdilú myseľ.
Keď sa zotmelo, poďakoval som sa mu a vybral som sa naspäť domov, do samoty, krutej reality vytvorenej mnou samým.
Vracal som sa za kňazom takmer každý deň a každý deň som pri rozhovoroch s ním uvedomoval svoju pochybnosť a malichernosť, akou som vo svojom živote prekvital. Bol som prekvapený tým, že vo svete zmámenom vôňou peňazí som stretol človeka vo vyššom veku a pochopením pre môj život. Chodieval som s ním na jeho chatu ktorú mal neďaleko od kostola, v nej si pestoval rôzne druhy zeleniny a ovocia. Mnoho z toho, čo vypestoval, si nenechával pre seba, rozdával ich chudobným a ľuďom ako ich on nazýval, ktorý nemali toľko šťastia. Našiel som tak pokoj, tak dlho hľadaný v mojej duši.
Naučil som sa pri ňom chápať a hľadať hlbší zmysel dopadu mojich činov, chodieval som ku nemu dosť často a stále sa bolo o čom rozprávať, aby si si nemyslel, nechodil som sa tam len vyrozprávať, často krát som mu pomáhal v záhrade, či už zo zberom ovocia, okopávania zeleniny, zalievania, vyjadrené všeobecne, pomáhal som mu s čím sa dalo.
Raz ako sme tak sedeli na terase záhrady, doniesol dva malé stromčeky v kvetináčoch, jeden postavil predo mňa a druhý nechal pred sebou, podal mi manikúrové nožničky a dodal, nech ho ostrihám, teda upravím podľa svojich predstáv.
Začal som ho strihať a z krásneho stromčeka ktorý doniesol, takmer nič neostalo, stále som ho pristrihával, snažil som sa ho zarovnať, no čím viac som to chcel docieliť, tým chudobnejším sa stával.
Jeho stromček sa zdokonaľoval vo svojej prirodzenej kráse čoraz viac a viac, nechápajúcky som naňho pozeral a on nič nepovedal, len sa usmieval. Po niekoľkých hodinách ho spredo mňa zobral, zrejme usúdil, že stromček by nevyzeral priveľmi vrúcne, nakoľko veľa konárikov mu už neostalo. Vyhováral som sa na hrubé prsty a malé nožničky, chabé odôvodnenia mojej neschopnosti.
- Trpezlivosť, tú musíš mať, snažiť sa pristupovať s veľkou láskou a s rešpektom zaobchádzať.... (nato sa pousmial a pokračoval) ...zajtra to skúsiš znova.
Priveľmi som neveril tomu, že by sa mi to na druhý deň podarilo. Celú noc som oka nemohol zažmúriť, stále som len premýšľal nad tým ako sa jemu mohlo podariť zo stromčeka vytvoriť dielo hodné výstavy. Nemohol som sa dočkať ďalšieho dňa, ako malé dieťa čakajúce na darčeky v deň Vianoc, ten samí pocit sužoval celú moju bytosť.
Ráno som vyskočil z postele, osprchoval sa a naraňajkoval, po ceste na chatu som sa zastavil v miestnej kaviarni aby som si dal kávu. Akokoľvek som sa snažil prestať myslieť a hľadať dôvody môjho zlyhania pri strihaní stromčeka, nanič som nedokázal prísť. Nechápal som, že človek mojich skúsenosti nepochopí takú banalitu ako strihanie stromčeka.
Po rannej káve som sa vybral rovno na chatu, keď som tam došiel v kvetináčoch na terase už stáli ďalšie dva stromčeky.
- Posaď sa, zober nožničky a odstríhaj stromček. (Ozval sa jeho hlas spoza otvorených dverí)
Sadol som si, z vášňou som zchitil nožničky a pustil sa do práce. Zo začiatku mi to veľmi nešlo, opäť sa z nádherného stromčeka stával neúctyhodný pník s vetvičkami. Tu ma už však kňaz zastavil v stríhaní stromčeka.
- Zavri oči... (hovoril tichým hlasom)... nechaj plynúť pozvoľna svoje myšlienky, načúvaj zvukom okolitej prírody, hlboko dýchaj... (naznačil prudkým nádychom a výdychom, ktorý bolo do značnej mieri počuť)...nechaj pokoj nech sa ti usadí v myšlienkach. Teraz otvor oči a opäť začni strihať ten istý stromček.
Neviem ako ma vtedy dokázal takto ukľudniť, moja myseľ akoby sa ocitla niekde mimo všetkých starostí, ktoré ma predtým zmáhali.
Začal som opäť strihať stromček, tento krát však všetko prebiehalo inak, už som to nerobil tak spontánne, premýšľal som nad tým čo a ako, vlastne som ani nemusel, akoby moje vnútro strihalo ten stromček mojimi rukami. Keď som skončil, neveril som vlastným očiam, z nevkusného stromčeka z množstvom kriačikov, predo mnou stálo hotové umelecké dielo.
- Naučil si sa pokoja a trpezlivosti, gratulujem... (povedal kňaz pobúchajúc mi rameno) ...tento pokoj nech ťa sprevádza, nech riadi tvoje činy a pomáha ti pri práci... (dodal s úsmevom na tvári)...je načase sa rozlúčiť priateľu, zajtra odchádzam z tejto farnosti a cestujem do krajiny ktorá ti toľko dala a zároveň aj vzala... (dodal pri hlbokom nádychu)... odchádzam do Afriky, aby som mohol pomáhať, tým ktorý na svojej ceste zblúdili.
V ten deň sme sa rozlúčili, ako dar mi nechal svoju chatu, aby som sa o ňu staral, pestoval plodiny a rozdával ich tým, ktorý to potrebujú, nechal mi ju aj preto aby som sa ďalej učil pokoju a rozvíjal svoje myslenie. Nevedel som čo v tej situácií som mal urobiť, peniaze za chatu nechcel prijať, vraj jeho bohatstvo v nich nepramení, nezobral ani žiadnu pomoc, ktorú som mu ponúkal, jednoducho mi ju daroval a nič za ňu nechcel.
Pár dní potom som však musel chatu na istý časť zanechať v takom stave v akom bola, musel som pracovne odcestovať, aby som mohol skontrolovať chod svojich firiem, môj odchod však netrval dlho, za krátky čas som sa vrátil do Berlína a chatu som navštevoval pravidelne. Hoci Nemecko nebolo mojou domovinou, dlhé roky som ho nazýval domovom, Naučil som sa tam mnohým veciam a život tam mi prišiel príjemnejší a hlavne úprimnejší než v meste, v ktorom som sa narodil.
Na chatu som chodil odpočívať, staranie sa o rastliny ma učili pokoju a dodávali mi energiu potrebnú pre pokračovanie môjho života. Neboli to len krásne chvíle, ktoré som tam zažíval, často krát som tam rozmýšľal nad chybami, ktoré som vo svojom živote učinil, či ktorým chybám som pridával väčšiu váhu než by som vtedy mal.
Premýšľal som často nad všetkými ktorý ma obklopovali a prečo vlastne pri mne stáli, taktiež som rozmýšľal nad chybami, ktorými som si odcudzil vlastné dieťa a hlavne často krát som spomínal na svoju lásku. Chýbala mi aj po toľkých rokoch. Dennodenne som na ňu musel myslieť, spomínať na spolu strávené chvíle, na cestovanie, na krásu miest a pocity ktoré sme vtedy bezstarostne prežívali.
Navôkol bolo chát viac, žiadnych bohatých ľudí by ste tu nenašli, teda aspoň nie bohatých peniazmi a majetkom, ich bohatstvo spočívalo vo chvíľach trávených s priateľmi, rodinou a známymi. Grilovali, zabávali sa niekedy aj celé týždne. Ich radosti, pomáhali aj mne, pri mojej samote, chvíle ich radosti sa stávali aj mojou.
Jedného dňa ako som tak sedel na terase, spoza plota do mojej záhradky vletela lopta, veľká nafukovacia guľa s farebnými pásikmi akú by ste v prostredí hôr nikdy nečakal, ale vydal by si ich často pri mori. Čakal som kto sa spoza plota objaví, no na moje počudovanie, lopta akoby nikomu nechýbala, možno zo strachu, čo mohla lopta napáchať za škody, alebo z iného dôvodu ju nik ani nehľadal.
Rozhodol som sa teda, že jej majiteľa vypátram sám, schytil som ju a pobral som sa k susedom. Dvere mi nik neotváral, tak som s určitou dávkou drzosti vstúpil priamo na ich záhradu. Bolo na nej množstvo ľudí, vzduchom sa rozpínala vôňa grilovaného mäsa a zeleniny, ľudia sa zabávali, niektorý športovali a niektorý posedávali pri chladenom punči a rozprávali sa.
Jednu dievčinu som zastavil a opýtal sa jej či lopta, ktorá dopadla na moju záhradu nie je, teda nepatrí niekomu z nich. Z prvého momentu ako som dopovedal sa dievčina začala ospravedlňovať, vysvetlil som jej, že sa nič nestalo a len som ju prišiel vrátiť. Ako som jej to vysvetlil, poďakovala a ja som jej loptu podal. Tým, že som už svoju časť splnil som sa otočil a chcel som sa vrátiť na svoju záhradku. Dievčina ma však chytila za ruku:
- Kam sa tak ponáhľate? Pridajte sa k nám, práve sme začali grilovať a bude nám cťou sa Vám takto odvďačiť. (Povedala s úsmevom na tvári)
- Nerád by som vás vyrušoval, čo taký vetchý starec môže pri tak mladých ľuďoch, nič viac než zavadzať. (Povedal som ľútostivým hlasom)
- Človek nikdy nemôže byť starým, keď mladého má ducha. (Dopovedala ťahajúc ma k stolu)
Usadila ma k stolu na plastovú stoličku, medzi svojich priateľov, v mžiku sekundy na stôl predo mňa postavila pohár a ponúkla mi na pitie rôzne nápoje, no ako obvykle mojím výberom sa stalo víno.
Zavalili ma množstvom otázok z rôznych tém, zaujímalo ich prečo som si tu kúpil chatu, či sa mi tu páči a množstvo ďalších otázok, ktoré si dnes už poriadne nedokážem vybaviť vo svojich spomienkach. Všetko som im vysvetlil, ako som žil, ako som sa dostal na toto miesto, ako mi istý kňaz daroval chatu a ako sebecky som sa správa, keď som prišiel o syna, ktorý sa im vekom zhruba rovnal.
Prekvapilo ma, že za nič ma neodsudzovali, práveže našiel som v nich pochopenie, nič odo mňa nežiadali, žiadne dary, peniaze či pomoc, po prvý krát v mojom živote ma obklopili ľudia, ktorý odo mňa nič nepožadovali. Veľmi im prišlo ľúto, že som svojho syna už roky nevidel, neustále sa snažili hľadať akýkoľvek spôsob, ako by som sa mohol naspäť zo svojím synom zblížiť. Ich myšlienky a názory neboli b žiadnom prípade vôbec zlé, len pre mňa, boli zbytočné, zachoval som sa až príliš kruto na to, aby som mohol žiadať o odpustenie. Pravdu povediac už dlhé roky som o živote môjho syna nemal žiadne informácie, nevedel som či už má vlastne deti a či ja som sa dočkal vnúčat, tento pocit ma zarmucoval.
Ďalšia z mojich másk spadla, neviem presne určiť, či som si ju nasadil, alebo zložil, každopádne bola to maska z tých najkrajších, úprimnosť a dôvera. Nie len, že som ju vzbudzoval, ale som ju ešte aj dostával.
Chodievali na chatu často, hlavne cez víkendy, mnohokrát sme sa stretávali a ja som im pomáhal v otázkach obchodu a obchodného práva, veľa z nich boli ešte študentmi vysokých škôl, tak ak som vedel im s ich učivom pomôcť robilo mi to nesmiernu radosť. Na chatu už som však chodieval len sporadicky, roky zlého stravovania a zlej životosprávy si čoraz viac vyberali svoju daň. Keď už som vedel, že hospitalizácia na klinike bude nevyhnutná rozhodol som sa chatu darovať im, nech sa o ňu starajú a chránia jej podstatu pokoja, zo začiatku to prijať nevedeli, ale po mojom dlhom prehováraní súhlasili.
Niekoľko dní potom som skončil v nemocnici, hospitalizovali ma s diagnózou ktorú, keď mi povedali po prvý krát, nemal som ani najmenšieho tušenia, čo mi vlastne je, akým zdravotným problémom vlastne trpím, samé lekárske frázy a termíny, ktoré bez slovníka zmysel nedávali. Zjednodušene povedané, slovom laika, dostal som silný srdcový infarkt. Netušil som, že ľuďom ako ja, myslím tým ľudí zo srdcom z ľadu sa niečo také môže stať.
Tento krát som v nemocničnej izbe nebol sám, spolu so mnou na izbe bol aj jeden mladík, ktorý mal nehodu na motorke, jeho zranenia neboli jednoduché, zlomené štyri rebrá, pravá noha, ľavá ruka a vážne poranenia hlavy, kvôli ktorým sa nachádzal v kóme.
Bolo mi ho ľúto, ležal, srdce mu bilo, no o jeho živote rozhodovali lekári, sestričky a blízka rodina. Aké smutné, keď človek, ktorý má celý život pred sebou, teraz len leží a nemôže ani len pohnúť prstom.
Možno sa čuduješ, prečo som skončil na izbe z takto vážne zraneným mladíkom. Pravdou je, že nemocnica a vôbec všetky oddelenia boli preplnené, z týchto dôvodov sa pacienti na izbách stretávali od menej vážnych až po tie najvážnejšie zdravotné problémy.
Za mnou do nemocnice však nik nechodieval, čo sa však nedalo povedať o mladíkovi vedľa mňa, každý deň ho navštevovala mladá dievčina, z jej správania sa voči mladíkovi, ktoré bolo značne vidieť, sa dalo usúdiť, že z mladíkom tvoria pár.
Stále keď prišla, si sadla vedľa neho, chytila ho za ruku a rozprávala sa s ním. Slzy jej stekali po tvári, nebolo pre ňu ľahké, rozprávať mu o tom, čo cez deň prežila, keď ho videla v nehybnom stave.
Napriek tomu sa snažila mať na tvári úsmev, čítala mu knihy, dennú tlač s novými informáciami o dianí doma i v zahraničí. Knihy sa striedali od románov, cez básne či poviedky.
Rád som počúval jej hlas ako čítala, bol pokojný a plný pocitov a predstáv a hlavne plný nádeje.
Podľa lekárov, veľkú nádej na to, že sa z kómy preberie, mu nedávali. Mladé dievča sa však nevzdávalo, dodávala mu silu, svojou energiou.
Ako som sa neskôr dozvedel, mladík leží v kóme už rok, dlhý čas, no sila lásky s akou chodievala po celý ten čas, ma presvedčila o tom, že keby každý človek mal takú silu a pociťoval toľkú lásku, celý svet by bol deň odo dňa krajším.
Jedného dňa, keď prišla, mu dievčina čítala básne, ktoré sama napísala, priznám sa ti s jednou jej básňou sa musím s tebou podeliť:


„Otvor oči, nech vidieť môžeš moju tvár
otvor oči, nech mám nádej, čo si mi vzal.
Otvor oči, z odrazu mesiaca sa vráť,
otvor oči, slnko pustí na miesta, kde bol žiaľ.

Chyť ma za ruku, pobež so mnou v diaľ,
chyť ma za ruku, dáš mi najkrajší dar.
Chyť ma za ruku, nikdy viac ju nepúšťaj,
chyť ma za ruku, druhou slzy z tváre stieraj mi.

Pobozkaj ma, neverím, že vtedy to bolo posledný krát,
pobozkaj ma, opäť život mi daj.

Kdekoľvek si, ktokoľvek ti spánok dal, nech pustí ťa,
never jeho slovám, môj hlas počúvaj.

Musíš sa vrátiť, objatie mi dať,
musíš sa vrátiť, bez teba nemám kam ísť.
Vráť sa moje šťastie, srdce puká mi,
bez teba tu nemôžem ostať, bez teba umriem, odpusť mi.“

Ťažko počúvali sa tie slová, každým smútok, súcit, láska sa predierala, slzy som vtedy na tvári mal, nedokázal som ich udržať, akoby mi tie slová vytrhla zo srdca, keď som sa lúčil s mojou milovanou.
Uvedomil som si až neskôr, že týmito slovami, strhnutá mi bola maska nenávisti, obrany a pevnosti voči okoliu.
Keď nastal večer, zašiel som za lekárom, aby som sa z jeho úst informoval o stave a možnostiach, ktoré mládenec mal. Povedal mi, že vidina rýchleho uzdravenia a prebratia sa z kómy, je v jeho prípade ako čakanie na dážď uprostred leta v púšti.
Mladík mal totiž také vážne poranenie mozgu, teda hlavne náročné na operáciu, že žiadny lekár na klinike, takéto riziko nepodstúpi. Ako som bol tiež informovaný, táto operácia by mohla zlepšiť jeho zdravotný stav a možnosť prebudenia z kómy by nebola taká mizivá.
Ako som sa vrátil na izbu, bol už neskorý večer, nemohol som ani oka zažmúriť, stále som sa pozeral na mladíka, nepoznal som ani jeho meno, nevedel som o ňom nič a ani o jeho živote, či bol dobrým, alebo zlým. Napriek tomu mi niečo vo mne vravelo, aby som mu pomohol.
Povedal som si, že z mojimi peniazmi a majetkom by to nemal byť problém. Na druhý deň, hneď ráno som kontaktoval môjho právnika. Úlohu, ktorú som mu dal nebola najľahšia, mal totiž len týždeň na to, aby mi kdekoľvek na svete našiel chirurga, ktorí by bol ochotný podstúpiť tak vysoké riziko a mladíka operoval.
Nič som však nikomu inému nepovedal, nechcel som vzbudzovať ilúziu nádeje z uzdravenia, keď nebolo isté či sa niekde na svete nájde lekár, ktorý by mladíka operoval, smútok z beznádeje som nechcel u dievčiny podstúpiť.
Krv vo mne akoby zbĺkla a horela neutíchajúcim plameňom. Nasledujúce dni som nedokázal nič iné, chodiť po chodbe tam a späť, stále ma zastavovali lekári a vraveli mi, že pokiaľ sa nedokážem upokojiť, môj zdravotný stav sa môže rapídne zhoršiť.
Nedbal som na ich slová, v hlave mi vírili len myšlienky na mladíka, ktorému som chcel pomôcť. Pohľady na telefón ma znervózňovali, stále nič, nezvonil. Hovoril som si, už ubehlo tri dni a stále nič. Nielen dni, ale ani noci pre mňa neboli pokojné. Celé noci som sa len prevaľoval na posteli..................................


To asi bude aj stacit aj tak nik to nebude čitať dokonca