Basnicky.sk

Dlhé zlatisté vlasy sú jediným odevom, ktorý mi zakrýva biele telo. Na obrovskom balkóne sídla v Nečinnosti spoznávam barokových anjelikov ako podporné múry a kvet, nádherný tyrkysový kvet, neurčitého pôvodu v kvetináči v rohu pri dverách. Určite som tu už niekedy bola . . .
Potreba po oddychu bola tak silná, že som upadla do hlbokého spánku, z ktorého som precitla, ešte hlbšie, v lese. Prebral ma chlad kameňa a zvláštne telo, ktoré som nepoznala. Moje telo, no akosi cudzo pôsobiace. Spod skalného previsu, ktorý sa nado mnou veľkolepo týčil vial chlad a taký jemný strach s rešpektom. Presýtené videnie farieb ma miatlo. Cítila som sa ako v rozprávke, alebo veľmi precízne namaľovanom obraze. Posadila som sa a pomaly si vyberala rašelinu z dlhých vlasov. Mám taký snový pocit. Vzduch, prípadne realita okolo mňa, sa vlní. Hýri farbami plátna a celý tento výjav ma núti vstať a ísť. Neviem kam, ale poslúchnem nutkavý popud. Nahota pôsobí oslobodzujúco, len verím, že sa mi to skutočne sníva. Neplánujem nikomu spôsobiť traumu z úchyláka v lese. Stále si myslím, cítim, že čosi tu nehrá. Vstávam, kráčam, idem za tými farbami, jemne s nimi splývam a pozorujem, že aj ja som krásne „maľovaná“. Popri rozhodnutí vyšplhať sa na horu, pozorujem veľmi dôkladne lesnú krajinu v mojom okolí. Noha pred nohu a vôbec necítim ako moje chodidlo dopadá na povrch lesnej cestičky. Snažím sa dotknúť kmeňa, jedného z mnohých stromov, okolo ktorých prechádzam. No ja a okolie sme akoby dva odlišné svety. Tento pocit trval ešte hodnú chvíľu. Každý kvietok, kamienok, či iný lesný porast, ktorého som sa pokúšala dotknúť mi akoby pretiekol pomedzi prsty. Po dlhej dobe (myslím, že to bolo viac hodín) a poriadnom výškovom rozdiely som si uvedomila, že začínam doslova pociťovať pôdu pod nohami a do pľúc sa mi zbiera nesmierne čistý a voňavý vzduch. Tento stav pripomínal prechod zo stavu spánku do stavu bdenia, prechod medzi svetmi, dimenziami... Páči sa mi tento stav. V mojom každodennom stereotypnom živote pociťujem takéto silné pozitívne emócie iba sporadicky a na veľmi malú chvíľu. Napríklad nedávno., predtým ako som zaspala do tohto farebného sna. Po dlhej dobe som trávila čas sama so sebou, sama pre seba. Po olejovom vlasovom zábale som všetky stresové emócie z pracovného týždňa utopila v aromatickom kúpeli s tea-tree olejom. Oddýchnutá som sa opäť vybrala ku každodenným povinnostiam. Bolo krásne jesenné dopoludnie a pri prechode z bodu A do bodu B som si uvedomila ako mi je dobre, aká som šťastná. A ako je mi zvykom, rýchlo som sa spamätala a zľakla som sa: „Viola, toto sú príliš harmonické pocity, vzhľadom na tvoje bežné prežívanie, len aby to nebolo ticho pred búrkou! Je to príliš podozrivé...“ A tak som sa odšťastnila a začalo pršať. Ďalej si nepamätám. Zobudila som sa tu. . . Teraz kráčam k vrcholu hory, som napoly éterickou bytosťou a som šťastná. Ale inak ako bežne, keď sa toho zľaknem a zabijem to. Teraz som šťastná skutočne, hmatateľne a bezvýhradne. Zanedlho som stála na hrebeni obrovského brala. V mojom zornom poly nebolo jedinej stopy po civilizácii. Kopec za kopcom, stromy, stromy, stromy, asi lúka alebo čosi, je to ďaleko a nie sú tam sústredené žiadne porasty. Sadla som si pod strom a oprela sa o jeho kmeň. Jediný strom na pešinke. Rozprávkový strom. Kmeň má rubínový a smerom ku konárom jeho farba slabne cez červenú po ružovkastú. Konáre má kadejako asymetricky povykrúcané do špirál. Na špičke každého jedného konáriku je ebenový kvet, niekde pôsobí aj atramentovo. Je nádherný, a zároveň mám rešpekt pred neznámym. Zadívala som sa hore ku korune, no nedovidela som až na vrch. Zakrývali ho oblaky. Prebudil sa vo mne dobrodruh, to by sa mi v reálnom živote určite nikdy nestalo, a začala som opatrne liezť hore. Čo keby sa mi podarí dostať až nad oblaky? Nemám čo stratiť. Ak je to sen, zobudím sa. Ak nie, aj tak sa zobudím, lebo toto je určite sen. I keď priveľmi živý. Ešte som ani nestihla zastaviť predošlý myšlienkový prúd a už som pocítila uvoľnený konár pod nohou, balans a pád. Bolo to dobré dva metre nad zemou. Pol sekundy po začutí puknutia konára ma druhý konár zachytil. Nie, vážne, doslova ma zachytil! Rýchlo ma vzal za pás a pritiahol ku kmeňu, ale len na takú vzdialenosť, aby som sa pohodlne vykliesnila z objatia a mohla zliezť. Bol to rozumnejší nápad ako ten pôvodný. A ak niekoho zaujíma, či som sa bála, nie. Na čo by ma Rubínový strom zachraňoval, pokiaľ by mi chcel ublížiť (?) Na zemi pod stromom nebolo ani stopy po odlomenom konári. Namiesto neho tam ležal väčší kus zhúžvanej látky v gučke. Rozprestrela som ju a div som nestratila slov (skôr myšlienok v mojej osamotenej situácii, pozn. aut.). V rukách som držala tie najkrajšie šaty zelenkavých odtieňov, aké si len žena dokáže predstaviť. Navyše, boli celé posiate malinkými lístkami (veľkosti štvorlístka). Dostala som odpoveď aspoň na jednu z mnohých otázok: „Kam sa podeli všetky listy z Rubínového stromu (?)“
Vzduch bol prevoňaný arómou čerstvého lístia po daždi. Bolo to omnoho intenzívnejšie ako bežne v meste, kde cítiť prevažne prašný pach mokrého asfaltu. Poznáte ten pocit, kdesi v zelenšej časti vášho rodného kraja a vy cítite vôňu listov, zeminy a čerstvého vánku (?) Tak toto je presná definícia aviváže raziacej z mojich šiat. A prečo mojich? Vzhľadom na nahú situáciu môjho tela po prebudení sa pod skalným previsom mi neprišlo nevhodné si nečakaný dar Rubínového stromu vyskúšať. Očakávane, šaty mi padli ako uliate. Musela som vyzerať nádherne. Špagátové ramienka boli zručne zapletené steblá trávy. Prekladaný top s véčkovým výstrihom končil tesne pod prsiami, a odtiaľ padala voľná látka do áčkovej suknice zľahka pod kolená. Nedokážem opísať ten pocit ľahkosti, dokonca ani materiál, ale cítila som sa ako víla z rozprávky. Naposledy som sa takto tešila, keď som sa ako malé dievčatko zakrútila do záclony a hrala som sa na lesnú vílu. Teraz víla som. Alebo nie? Užijem si tento krásny sen, kým pominie... Po niekoľkých hodinách výstupu a zážitkoch so stromom som prehodnotila situáciu a rozhodla sa konať. Rozbehla som sa od stromu smerom ku zrázu útesu a tesne pri kraji som zavrela oči. Stratila som pôdu pod nohami a so zatajeným dychom som čakala, že sa prebudím. . . alebo prebudím. Stalo sa čosi prekvapivé. Moje šaty rozkvitli. Pri každom jednom lístku v okamihu vyrašil kvet Rubínového stromu, a ten mával lístkami ako motýľ. Nepadala som. Pokojne som klesala do neznámej zelene podo mnou. Vlasy mi prefúkal ostrejší horský vzduch. Líca ošmahol tuhší vánok skál a zrazu mi všetko začalo dávať zmysel. Síce stále nemám ani len zdania, čo sa stalo s mojím doterajším životom, tu sa deje čosi ťažko pochopiteľné. Od prebudenia až doteraz mi boli podsúvané indície, ktoré som si poskladala až teraz. Nepoznám príčinu, no kúsok po kúsku splývam s prírodou. To znamená len jediné = mením sa na prírodnú bytosť, mením sa na vílu.
Môj let, prípadne mierny pád, trval neurčitú dobu. Keď som sa dotkla vrcholkov stromov, vzduch sa zvlnil ako pri rozčerení vodnej hladiny. Ako som klesala, zrazu ma vcucol prúd silného vzduchu a tvrdo som dopadla na zem. Lupienky odleteli k výškam a zvyšok šiat sa pri konfrontácii so zemou rozpadol. „A som tam, kde som bola.“ (ironicky na seba): pomyslela som si. Presnejšie, ležala som na čistinke plnej lúčnych kvetov. Po miernom otrase z pádu som si stihla nevšimnúť, že sa tam nenachádzam sama. Okrem toho, šum hučiacej vody z neďalekého vodopádu zabraňoval tomu, aby som počula akýkoľvek primerane hlučný zvuk. Bol to málinko väčší šok, keď som sa s pokojom vybrala okúpať k jazierku, skočila si do priezračnej čistej a osviežujúcej vody a pri vynáraní som narazila na čosi, no jednoducho som sa s niekým naraz vynorila. Ale to nie je všetko. Došlo mi to, až keď som si vytrela vodu z očí. Stojím niekomu tvárou v tvár. Ten niekto, či lepšie tá niekto, je mi nesmierne povedomá. Ach, zamrazilo ma. Tá tvár, pokožka..., dokonca vlasy, keby nie sú ako uhoľ, tak sme ako zrkadlový odraz. Predo mnou stála dievčina do detailu podobná môjmu vonkajšiemu vzhľadu. Keby nemá čierne vlasy, skutočne si myslím, že je to zrkadlo. Premerala si ma rýchlim, no pozorným pohľadom a prehovorila: „Konečne, si dlhoočakávanou bytosťou, sestra.“ Mlčala som. Od údivu a pokusu o logické prehodnotenie situácie. „Halóóóó, vieš aj rozprávať?“: pokračovala. „Som tvoja sestra. Tvoj protipól. Volám sa Lova. Konečne v „neČINnosti“ opäť nastane rovnováha.“: dopovedala a tuho ma objala... Stáli sme po pás vo vode na okraji jazera. Vodopád už nebolo počuť. Naše biele telá sa objali, vlasy sa preplietli, dokonale sme do seba zapadli, ako puzzle. Svet padol. Alebo sa znovuzrodil. Vnímala som iba teplo, potom chlad, a potom nové pocity, nikdy nepoznané. Cítila som sa sebavedomá, pokojná, vyrovnaná a pripravená žiť. Konečne žiť naplno. Keď som otvorila oči, Lova tam už nebola. Stala sa mojou súčasťou. Ostala mi na krku neľahká úloha. Musím spoznať svoju temnú sestru. Kým nespoznám aj negatívnu črtu svojej bytosti, nikdy neprekročím prah samoty a smútku. Musím spoznať samu seba aj z odvrátenej stránky a prijať sa celostne. Toto som ja. Viola, dcéra Rubínového stromu. On ma vzkriesil a pomohol mi padnúť bez bolesti. Ostáva mi vstať. Vstávanie občas bolí . . .
LOV(I)A: Žijem v neČINnosti. Odjakživa som tu, živá. Kdesi vonku, za dverrami ČINU, žije moja sestra Viola. Akosi som ju musela posunúť do života. Zbaviť sa jej romantickej, harmonickej, naivnej a ustráchanej stránky, aby sa raz vrátila celá. Zocelená realitou. Zbaviť sa jej, načas, aby sa včas vrátila a prinavrátila krajine pokoj. Zatiaľ tu vládnem ja. Prírode prinášam sucho, kým nepríde ona. Bytostiam hrôzu, kým nepríde ona. Rubínový strom nezakvitne, kým sa nevráti. A Vládca bude môj, kým . . . ho nezabijem. Som zrodená z búrkových mračien a výboje bleskov mi dávajú silu. Ona je vánok večerný, prinášajúci pokoj vo všedné dni. Mám čierne vlasy ako srdce sopky a vnútro mi spaľuje žeravá láva. Ona je bledá kráska s vlasmi farby jesene. Verím, že Vládca bude naveky patriť iba mne. A keď sa náhodou Viola nevráti, iba ja tým nič nestratím. Som čisté Ego, chcenie a ctižiadosť. Ona je vesmír, duša, éter a láska – mám jej akurát dosť ! A keď sa Viola vráti, iba ja tým všetko stratím. . . možno to nedopustím. Čierne havranie vlasy sú jediným odevom, ktorý mi zakrýva biele telo. Na obrovskom balkóne sídla v neČINnosti sledujem barokových anjelikov, podporné múry zábradlia, o ktoré sa uvoľnene opieram. V rohu pri dverách sa pyšne vypína tyrkysová Orchidea. Mnoho storočí tu žijem. Deň po dni, čas po čase, si užívam pohľad na spustnuté záhrady pod sídlom. Samá bodľač a suchý ker. Nik sa o ne nestará a búrky sú skôr ničivé ako blahodarné. Vládca prírody je v mojom zajatí. Noc čo noc ho vyčerpávam do bezvedomia. Celé dni prespí. Pri pohľade na moje krivky zabúda na svoje povinnosti. Nik iný ho takto nezvedie, žiadna víla, či bytostná kráska. Iba ja a moja sestra máme tento dar. Ale teraz som tu jediná. Od pustošivej ničoty obrátim svoj pohľad k nemu. Spí v zamatových perinách, naplnených bylinkami z liečivých rastlín a voňavej uspávajúcej levandule. Levanduľa a neho pôsobí mierne sedatívne. Všila som mu ju do perín, keď som ho otrávila istým nemenovaným koreňom. Zobudím si ho, keď sa chcem pohrať a uspím ho na počkanie. Vojdem do priestrannej miestnosti. Uprostred stojí posteľ s baldachýnom tkaným z pavúčích sietí. Vládca spí na bruchu. Odhrniem mu vlasy zo šije a jemne mu po nej prejdem jazykom. „Dobrý večer. Už je čas.“: prudko ho otočím a nohami obkročmo uchopím jeho boky.
Čakali by ste, že nastane animálny sex. Nestalo sa tak. Ktosi zaklopal na dvere. Aby sa mi situácia nevymkla spod kontroly, magicky našpúlim pery a vtisnem Vládcovi uspávací bozk. Som predsa tiež prírodný tvor a produkovanie jedu cez potné póry mi nie je cudzie. Vstanem, otvorím dvere, stojí tam mladý muž. Asi niekto z poddaných alebo radcov. Neodzbrojila ho ani moja nahota. Neónovo-zelené oči sa pokojne a zároveň vyzývavo vpíjajú do mojej pokožky. Prvý nepadol na kolená. To je nehoráznosť!
Lovia: „Mladý pán, rušíte Vášho Vládcu vo veľmi chúlostivej situácii, ako ste si už určite všimli.“ Uklonila som sa, pričom som si pri narovnávaní dala pozor, aby mi vlasy skĺzli z pŕs a konečne som ho dostala do rozpakov. Nič, ani to s ním nehlo. Urobil krok vpred a prehovoril: „Som Storm. Vládcov bratranec. Je mi jedno v akej situácii sa nachádza. Prišiel som za Vami Lovia. Mám pre Vás ponuku.“
Zasmiala som sa, a tiež urobila krok vpred. Naše telá sa dotýkali a ním ani nemrvlo. Vbodla som mu pohľad do očí. V mžiku som vytasila pravú ruku, tresla ho o trám dverí a priškrtila ho: „Počúvaj ma ty, netuším-kto, vieš ty vôbec aká moc sa vo mne skrýva? Ty – máš pre mňa ponuku? Veľmi rýchlo vyklop o čo ti ide, lebo ťa rozpučím ako červa, vysuším ako celú krajinu a tvojho bratrančeka! Teraz tu vládnem ja, Lovia, dcéra Búrky, Hromu a sestra Blesku.“
Situácia sa vymkla kontrole. Ten cudzí chlap sa vymrštil z môjho zovretia tak, že som si to ani nestihla všimnúť. Dvoma hmatmi ma dostal na podlahu a povedal: „Som mocnejší ako ty. Nastal ten správny čas na nastolenie rovnováhy. Viola sa vracia.“
Lovia: „To nie je možné! Dávno by som tomu zabránila.“
Storm: „Zablokoval som tvoje videnia a dosť síl ťa stála aj „paralyzácia“ Vládcu. Prepusť ho a spoj sa so mnou!“
Lovia: „To radšej skapem!“
Storm: „To nemôžeš a ty si si toho až príliš vedomá.“
Lovia: „Vieš toho priveľa.“ Znechutene som vstala, nahodila falošný úsmev a rozhodla sa zmeniť taktiku. „Poďme do spoločenskej sály. Dohodneme sa.“
Storm: „Pomôžem Vám vstať madam.“ Ironicky sa uškrnul a podal mi ruku.
Lovia: „Manipulátor, pff..“ Odfrkla som a natrčila ruku k ponúknutej pomoci. „Hodím na seba ľahký brokát, nech nezabudnem aký je to pocit, nosiť šaty.“
Storm: „Je to na Vás. Ak môžem podotknúť, Váš súčasný „odev“ je už okukaný.“: povedal podrývačne.
O desať minút sme kráčali chodbami sídla. Sluhovia sa zdvorilo ukláňali a so strachom v očiach sledovali prišlého hosťa. Chtiac-nechtiac v ňom prúdila podobná energia ako vo mne. Netuším, či to vytušili aj oni. Bol silnejší ako ja, ale bol na mojej strane „neČINnosti“. Temnej strane. Nikdy som sa nikoho nebála. Nebojím sa ani jeho. Dôležité je zistiť, čo presne chce a dostať ho pod kontrolu.
Lovia: „Nech sa páči, sadnite si.“ Odsunula som masívne bukové kreslo a ostala v roly zdvorilej pani. „Víno?“
Storm: „Ríbezľové, z Krkavčej hory a mnoho, Ďakujem. Rozhovor bude na dlhšie.“ Povedal to až príliš pokojne. Buď to dokonale hral, alebo sa na mňa usmial úprimne. Samozrejme som sa nenechala zmiasť, ale hrala som jeho hru. V tichosti sme čakali, kým sluhovia donesú „nápoj pravdy“. Zaujímalo by ma, čo mu vírilo hlavou. Ja som si ho zatiaľ detailne premerala.
STORM: Sedel majestátne ako sa na chlapa patrí. Vystretý chrbát a noha voľne prehodená cez nohu. Nie ako ženy, lenivé skazené paničky z ľudského sveta. Tie, ktoré sa nechajú nabúchať bohatým truľom a denne vysedávajú na káve, hompáľajúc ihličkami od Tussi, čo je v skutočnosti len čínsky šmejd, odzrkadľujúci pravú podstatu vlastníčok. O tom potom, možno inde, možno nikde.
Prenikavé zelené oči mal upreté na protiľahlý kozub a vyzeral, že tuho o čomsi premýšľa. Tak ma sralo, že neviem o čom, že by som mu najradšej vrazila dýku do srdca. Nosila som ju stále prilepenú na stehne. Však, keby čosi. Pre tento krát som ostala pokojná. Moja zvedavosť je moja slabosť. Tmavohnedé vlasy farby zdravého gaštanu mu voľne padali na plecia. Občas sa mu neposlušne vlnili, čosi zasahovalo aj do výhľadu, no nevyzeral, že by mu to vadilo. Bol vysoký. Tak akurát. Nie obor, nie trpaslík. Bola som mu asi po plecia. Oblečenú mal voľnú rubínovú košeľu. Dostatočne rozopnutú, aby odhaľovala slonovinovú hruď. V páse stiahnutú. Nohavice neurčitej čiernej kože vkusne dopĺňali pevné čižmy s cvokmi a na šnurovanie. Začala som pociťovať ohromenie, čo sa priečilo mojej podstate. Ovládli ma kŕčovité bolesti celého tela. Niečomu sa fyzicky silno bránilo.
Lovia: „Víno!“: zvolala som pevne na služobníctvo. „Ak tu nebude do minúty, celý dvor hodím do Medvedích ciel a poradím si aj bez vás!“: prikázala som najtvrdšie a bez akéhokoľvek náznaku, že je mi nevoľno.
Storm: „Nejaká ste prchká madam.“: obrátil sa ku mne a pohľadom šibol k môjmu stehnu. „Mali by ste odložiť dýku, ktorú skrýva brokát. Ublížite si.“ : ironicky podpichol.
Chmatla som po dýke rukou a zapichla ju tesne vedľa jeho ruky položenej na stole.
Lovia: „Nezahrávaj sa so mnou Storm, lebo odložím slušné mravy!“
Vedľa mojej dýky sa zrazu zapichla bojová sekerka.
Storm: „Pokojne si môžeme zmerať bojové sily, drahá.“: dýchal mi do tváre.
Naše vrelé rozhovory prerušili dvaja sluhovia. Roztrasení dotrepali 5 litrov najlepšieho vína, ktoré obohatili o vanilkové drievko.
Lovia: „Ďakujem, a teraz ku kozubu!“
Vypleštili oči a polomŕtvi sa dotackali na miesto rozkazu. Vytrhla som zo stola sekerku a na jeden hod im obom odťala hlavy. Niekto si to odniesť musel. Som predsa Vládkyňa temnej strany „neČINnosti“. . . . . (pokračovanie priebežne, píšem stále, uvažujem stále, vymýšľam stále ;*)
Storm sa zoširoka usmial a nalial mi víno: „Na zdravie!“
Lovia: „Na tvoje!“ Uškľabla som sa na neho, aby chápal, čo tým myslím.
Storm: „Do dna.“
Lovia: „Nemysli si, že to nedokážem.“ Vyliala som do seba pohár na ex. Tresla som ho o stôl až sa kryštál rozsypal a porezal mi ruku na viacerých miestach. Storm ma nasledoval a po dopade pohára o stôl zvyšky rozdrtil v ruke.
Lovia: „Pôsobivé.“ Uškrnul sa.
Lovia: „Rada by som však preskočila predvádzacie maniere a konečne sa dozvedela viac o tvojej ponuke.“
Storm: „Nečakané tykanie.“ Podryl ma.
Lovia: „Povedala som, že končím s pretvárkou a jednám na rovinu.“
Storm: „Víno?“
Lovia: „ Na ex a vyklopíš to!“
Storm: „Myslím, že by sme sa na to predsa len mali „vyspať“.“ Zadíval sa mi vyzývavo do očí a jemným dotykom mi odhalil z hrude viac ako je slušné. Napravila som si vršok voľne padajúcich šiat a nahnevane sa postavila.
Lovia: „S tebou spať nebudem! Tvoje správanie je pohoršujúce! Urážaš ma odkedy si ma vyrušil s Vládcom.“
Storm: „Teší ma , že sa spoznávaš. Som odrazom teba a tvojej rodiny. Vychovávali ma na dvore tvojho otca. Som prvý rytier kráľovstva Búrkových mračien, strany tmy. A ty so mnou nielenže budeš spať, dokonca sa staneš mojou ženou.“ Dopovedal rázne.
Zbledla som. Viem, že môj otec nesúhlasil s narúšaním rovnováhy, ale že by ku mne posielal svojho najlepšieho rytiera, aby ma skrotil (?) Nie som si istá.
Storm: „Panička akosi stíchla.“ Podrýval ďalej.
Lovia: „Naše záujmy sa v tomto bode rozchádzajú. Odíď.“ Povedala som s predstieraným pokojom.
Storm: „Na moju silnú a energetickú nastávajúcu!“ Vtlačil mi do ruky víno. Vyprskla som mu ho do tváre. Schytil mi zápästie a skrútil do dosť bolestivej polohy. Druhou rukou mi čosi vtlačil do úst a prinútil ma to prehltnúť. „Nie som najsilnejšia, už nie.“: pomyslela som si a pomaly som sa sunula k zemi.
Prešiel neidentifikovateľný čas a zobudila som sa kdesi v akejsi vrchnej izbietke kamenného hradu. Nemohla som sa hýbať. Bola som priviazaná k posteli. Storm ma zajal. Musel ma uniesť a samozrejme, že mu v tom nik nebránil. Boli radi, že sa zbavia tyrana v domácnosti.
Nečakane sa pri mne zjavil „spomínaný čert“. Storm: „To, čo si napáchala je takmer nezvrátiteľné. Vládcu sme zbavovali jedov mesiace, a teba sme celú tu dobu trávili. Nehovoriac o tom, že polovica strany svetla skoro vyhynula pre epidémiu sucha a choroby. Každého, kto sa ti postavil si zabila alebo zmrzačila alebo hodila do najtemnejšej väznice Medvedích cieľ. Mám pokračovať?“
Lovia: „Tak to daj do poriadku, keď si taký muž činu!“
Storm: „Deje sa. Krajina sa začala regenerovať spolu s Vládcom. Úplne ho uzdraví až príchod Violy. Ona sa musí rozpamätať. Ľudský svet jej otupil zmysly pre energie, zatienil spomienky na jej prírodnú podstatu a pravý zmysel bytia. Je to tam zlé. Tam by sa ti páčilo, no tvoja úloha je tu.“
Lovia: „Zabiť ťa?“
Storm: „To už dávno nechceš.“
Mal pravdu, sviniar. Vedela som, že sa mi situácia vymyká spod kontroly, no túžila som po moci ako Diabol po ohni. Mala som len dve možnosti: „Prehrať, alebo hrať.“ Nechám to plynúť so situáciou.
Teraz však potrebujem čosi iné. Nebude ťažké to dosiahnuť, keď mi to už raz bolo núkané. Abstinencia mení názory švihom vetra . . .
Lovia: „Mieniš mi prezradiť môj nastávajúci osud? Nebaví ma ležať tu nahá a zviazaná do nemoty.“
Storm: „V prvom rade ťa odviažem a oblečiem. Potrebovali sme ťa spiacu, ale príliš si vzrušovala sluhov, tak som ostal jediný, kto to zvládol a doteraz ťa strážil.“
Lovia: „Na to zabudni! Obliekam sa len, keď niekým opovrhujem a nechcem ho. Je mi to nepohodlné.“
Storm: „Ďakujem, aj za úprimnosť, no velím tu ja!“ Podišiel k posteli a ľahol si vedľa môjho zviazaného ležiaceho tela. Odviazal mi jemne ruky aj nohy, no celý čas ma pozorne sledoval.
Storm: „Jedy, ktoré sme ti dávali, ťa iba uspali, nič navyše. Príroda si oddýchla a regeneruje sa. Prespala si celú Zimu. Nastáva Jar a príchod Violy. Rovnováhy.“
Lovia: „ A to ma tu chceš väzniť večne? Kde to vlastne sme?“
Storm: „Si doma. V kráľovstve Búrkových mračien.“
Lovia: „Čoo..?...Aj tak je to márne. Dobre vieš, že kým nezakvitne Rubínový strom, harmónia nebude.“
Storm: „Dúfame v čistú dušu tvojej sestry.“
Lovia: „Určite ju tam skazili. Všetkých ľudský svet skazí. Sám to vieš.“
Storm: „Informácií máš dostatok; tak čo keby sme sa zmierili s osudom a prešli k činu?“
Vrhla som sa na neho ako lačná mačka po myši. Dohrýzla som mu celú pravú stranu krku od ucha po rameno a postupovala som nižšie. Nebránil sa. Ktorý chlap by sa bránil? Či už človek alebo éterická bytosť z „neČINnosti“, stále majú rovnakú duševnú a pudovú podstatu. A ja som čistý pud, takže čo viac si môžem priať (?) . . . Zadívala som sa mu do tváre a opäť ma začali prepadať tie zvláštne pocity, sprevádzané kŕčovitými bolesťami. Ach nie, že by toto boli emócie? Odvrátila som hlavu a rozopla mu nohavice. Musí sa to vrátiť do starých koľají! Inak „splyniem“ a to nechcem. Je to jediný spôsob ako ma „zabiť“. Že by aj toto o mne vedel? Vypínam myseľ a jazyk mu strčím hlboko do krku. Mám ho dlhý. Bozkávanie je moja špecialita. To ostatné je už iba nutné zlo na „odzbrojenie nepriateľa“.
Ale Storm sa nedal zahanbiť. Zapojil svoje ústa a jazyk tak energicky až som mala pocit, že som ho to učila ja. Ako svižne a efektívne zapojil tvárové svaly, s takou vervou použil aj iný sval. A trvalo to dni až týždne. Prvý raz v živote nadpozemského tvora som bola po sexe vyčerpaná. Priveľa emócií škodí. . .
Keď Storm dosiahol, čo som chcela, malo to aj vedľajší efekt. Stále častejšie sa mi vracali bolesti. Bolelo ma telo i duša. V podbruší som cítila tisíc nožov. Stačilo, aby som vyšla z hradu a vystúpila na búrkový mrak. Potrebovala som byť sama, aby som vyhútala, ako sa dostanem z tejto pekelnej situácie. Otec a Storm ma strážia. Rovnováha však znamená „splynutie“. Ale ja som zlá, bezcitná, negatívna. Nemôžem „do seba“ vpustiť Violu. Padne môj svet. Akonáhle zmäkneš, si zraniteľnejší. Akonáhle cítiš, bolí to. Príde láska a s ňou strach. Moja moc. Moc „čiernej“ Lovii sa vytratí, sa vytráca. Bolesť stúpa cez solar k hrudi. Teraz som sama. Potím atramentovú až čiernu tekutinu. Malé kropaje mi vyrážajú po celom tele. Cícerky stekajú z mračna na krajinu. Každá kvapka potu pri dopade na zem vytvára zárodok pre kvet Rubínového stromu. Neviem to zastaviť. Ako napínam všetky sily, začínajú mi po lícach stekať slzy. Slabnem. Bytosť sa zamiluje do druhej bytosti iba keď v nej spozná príbuznú podstatu. Milujeme len to, čo poznáme. A potom bojujeme. Prv za seba. Naše Ego je predsa individualista a sám Najvyšší. Potom za dvoch, lebo už sme vlastne jeden. Nakoniec za toho druhého, lebo sme skutočne obsiahli jeho podstatu a dosiahli harmóniu = splynutie. Splynutie však prináša smrť, takže pozor! ... Nemôžem ujsť. Pred sebou. Pred naplnením osudu v zakvitnutí Rubínového stromu.
Narodili sme sa dve. Viola bola biela, ja čierna. Spolu sme vyrastali, spolu nás učili. Túžba po moci však prináša skazu. Proroctvo Rubínového stromu bolo nasledovné: „Padnú a vstanú osamote. Prežije však iba v rovnováhe. Zaniknú, ak nepochopia. Splynú a vyhrá, nie Lovia.“ Je o tom celý mýtus, no koniec si napíšeme obe samy. Vládca sa s nami hrával pri jazere. Už ako dieťa som vedela, že chcem vládnuť s ním. Osud mi však doprial druhú stranu brehu. Nahnevala som sa a Violu som poslala do sveta ľudí. Nech si trochu potrpí aj ona. Vládca rástol, dospel a bol stále smutnejší. Violu vychovávali ľudia a učila sa na vlastných chybách. Mňa rodičia zavrhli za zradu a žila som v lese, až kým ma stará vedma nenaučila využívať svoju vnútornú silu. Zabila som ju v spánku a ukradla jej jantárový amulet. Mám ho vpletený vo vlasoch. Dáva mi neskutočnú moc. Znásobuje všetko, čo je vo mne, teda znásoboval, až doteraz. Zamilovala som sa do Storma. Je ako ja. Všetky tie bolesti, čo mám, pramenia z toho, že niečo staré ma opúšťa a voľačo nové prijímam. Nevyhnem sa tomu. Mám strach. Prvý raz v živote má Lovia strach. Zatiaľ to nik nevie, no už tušia zmenu a ja ju nedobrovoľne prinášam. Musím zistiť ako ju utlmiť! Musím ju zastaviť! Nevládzem, stojím tu na búrkovom mraku a prším negativitu na krajinu. Sejem zárodky kvetov, ktoré ma zabijú . . .
VIOLA: Z balkóna je výhľad na skutočne krásnu jarnú krajinu. Akoby sa všetko len teraz – teraz začalo prebúdzať. V záhrade kvitnú ovocné stromy a fontána je obohnaná nádherne tyrkysovo – zeleným brečtanom. Zopár lístkov je jedľovo – zelených, ostatné sa pohrávajú s paletou farieb, ktorú už nedokážem ani pomenovať. Obloha sa vyjasňuje. Mám pocit, že je ráno. Prvé slnečné lúče sa mi hrejivo vpíjajú do pokožky. Netrápi ma ako som sa sem dostala. Či je to sen, či je to ilúzia mojej rozkošatenej mysle. Cítim sa tu dobre. Cítim sa tu doma. Je to také iné. Pamätám si aká som bola. Dospela som. Niečo vo mne vyzrelo, možno nie úplne dozrelo, ale to je dlhá cesta. Inak cítim, inak myslím, som iná. Je to hlbšie. Nie je to naivné, a zároveň je to svetlé. Všetko má svoj zmysel. Musíme mať vyrovnané póly v sebe samom. Učíme sa, stále sa učíme, len musíme mať oči zatvorené a srdcia otvorené. Od „splynutia“ ubehol nejaký čas. Stále som neprišla na to, akú tu mám úlohu, ale to chce asi viac nejakého času. Predtým to bol dlhý život s prekážkami. Stále som niekoho altruisticky zachraňovala, no popri tom som utekala sama pred sebou. Unikala mi vlastná podstata, zmysel a cieľ. Ľudia prichádzali a odchádzali, nik neostal. Padali. Ja som im podala ruku a oni mi lámali srdce. Nikdy by ma nenapadlo, že je za tým vyšší zámer. Trpela som. Tak veľmi som im chcela pomôcť. Priťahovala som zúfalé, topiace sa duše, ktoré mi viazali kamienky na nohu. Nevidela som. Podobné priťahuje podobné. Potrebovala som zistiť, že nie každý stroskotanec potrebuje loď. Podaktorí si musia prejsť zaslúženou galejou a ja nie som vyvolená, aby som zmenila ich osud. Najmä nie bez dopadu na môj vlastný.
Zdvihol sa jemný vietor. Vo vzduchu poletujú lupienky z Rubínového stromu. Hoci rastie vysoko na hore, pod ktorou sa rozprestiera sídlo Vládcu, vánok doniesol správu až sem. Rubínový strom zakvitol. Lovia sa stala mojou súčasťou, ktorá vyvažuje váhy. Na svete neexistuje dobro a zlo, len bytosti, ktoré potrebujú ukázať cestu, a tí, ktorí ich smerujú. Bytosti spiace, prebúdzajúce sa a prebudené. Dlho som spala. Je načase tvoriť! Po tom, ako som konečne pochopila svoju podstatu a užila si ten krásny pocit stotožnenia so živou prírodou, otočila som sa chrbtom k panoráme a vkročila do izby. V tej istej chvíli vkročil Vládca do dverí, vedúcich do miestnosti z vnútornej strany domu. Naše duše sa spojili zarovno s našimi pohľadmi. Hladili sme sa vzájomne, bez toho, aby sme sa museli dotknúť. Má nádherné zeleno – modré oči a úsmev, ktorý lieči. Konečne sme sa opäť stretli.
Koniec (?)

Doslov, či predslov (?): Príbeh o „neČINnosti“ nie je ničím iným ako metaforickým rozprávaním prirodzeného zretia človeka v žití. Viola, ktorá celý život pomáhala a padala v istom období prepla do „módu“ Lovii. Chaotickej krutej femme fatale, nenávidiacej všetko živé, zdravé . . . všetko. Na pokraji vyčerpania, „zabitá“ láskou, sa prebudila a pochopila.
Všetkým vám prajem, aby ste prežili zakvitnutie Rubínového stromu (srdca). . .