Basnicky.sk

Prstami som sa dotkol špičiek svojich čudne tvarovaných uší. Robil som to často podvedome, ale len keď som bol sám. Urobil som posledný hlboký nádych, prehodil som si kapucňu cez hlavu a stlačil som kľučku. Dostal som sa do útulnej, veselej, aj keď dosť zasmradenej atmosféry hostinca. Neobzeral som sa a ani mňa si nikto nevšímal. Mal som namierene k bielovlasému bradatému mužovi v otrhaných šatách, ktorý sedel rovno za pultom a rozprával sa s barmankou. Keď som bol už skoro pri ňom na chvíľu som zaváhal a zastal som asi meter a pol od neho. Do uší sa mi dostal rozhovor:

“…a potom ten mladík vyskočil z kríkov a s krikom sa rozbehol preč…len tak ako bol… úplne bez oblečenia…s rukami vztýčenými k nebu akoby prosil bohov o pomoc.”

Barmanka sa z chuti smiala na zjavne veselej historke. Tvár mala krásne súmernú oválnu a jemnunké črty nosa, pier a očí splývali v akejsi exotickosti pod strapatými čiernymi vlasmi..Ale preboha na čo to teraz myslíš.. zarazil som sa a urobil som posledný krok k mužovi. Zrazu obaja stíchli. Rozprávanie aj smiech ustal, ich oči sa upreli na mňa.

” Ste vy Drai’Him zvaný rozprávkar?” povedal som nútene istým hlasom.

Starec a barmanka si vymenili zamračené pohľady, no nechceli byť neslušní.

” Áno, to som ja” odpovedal nakoniec váhavo a jeho hlas znel ako hlas vznešeného rytiera z dávnych dôb. Na chvíľu mi zovrelo hrdlo, ale potom som preglgol a prekonal ten údiv.

” Mohli by ste mi venovať par minút vášho večera prosím? Potrebujem vašu pomoc.” hovoril som pokojne pomaly, nechcel som aby bolo počuť neistotu a nesmelosť v mojom hlase. A bol som rád keď môj hlas zaznel priateľsky.

Starcovi sa vyhladilo pár vrások na zachmúrenom čele:

„Isteže.. pridajte sa k nám, príbehy vás poučia a možno vám budú k úžitku.”

” Noo..Potreboval by som s vami hovoriť skôr niekde, kde je menej …ehm svedkov?”

Nedokázali skryť prekvapenie, ale barmanka pohotovo reagovala:

“Zavediem vás do salóniku?”

Starec zamyslene prikývol a vstal zo stoličky. Kráčali sme za barmankou ja vpredu, rozprávkar vzadu. Prechádzali sme pomedzi stoly a ožrani zo všetkých strán pískali, cmukali a pokrikovali po žene, takže mňa si nikto nevšímal. Bol som rád. Barmanka bola, ako sa zdalo, zvyknutá. Len sa usmievala a občas sa niekomu odzdravila. Prešli sme dverami ktoré viedli do malej miestnosti s len jedným stolom, rohovou lavicou a ešte dvoma stoličkami. Bolo tam čisto, bez dymového zápachu. Dnes tam pravdepodobne ešte nikto nebol . Žena odišla len čo sme sa jej poďakovali. Chcel som sa čím skôr dostať k veci. Rozprávkar sa usadil ale ja som ostal stáť.

“ Poznáte príbehy o mnohých bájnych bytostiach pane?” opýtal som sa čo najslušnejšie.

“ Pravdaže, o drakoch, dryadach, škriatkoch, kentauroch, aj o takých o akých ste ešte nikdy nepočuli..”

“ Poznáte aj elfov?”

“ Iste, tí nie sú žiadnou….” nedopovedal, pretože ja som si už skladal kapucňu. Rozprávkarovi sa oči rozžiarili údivom a musel sa ovládať aby nechal ústa zatvorené. Už stal na nohách a s rukami natiahnutými kráčal ku mne. Presne som vedel čo ho tak očarilo. Každé ráno som to videl v zrkadle . Dokonale hladka tvár skoro detská. Pravidelne, jemné a predsa mužné črty neobyčajne prenikavo zelené oči, dlhé tmavé vlasy spomedzi ktorých vykúkali špičky uší. Videl elfa. Dotkol sa mi tváre a jemne mi ju otáčal. Nie ako milenec, skôr ako zberateľ, ktorý objavil vzácny kúsok. Opatrne aby nepoškodil klenot. Po chvíli sa ovládol:

“Prepáčte mi to.” a o krok ustúpil “ Ja len… Nedokážem tomu uveriť.”

“ Nie? Prečo nie?” zdvihol som jedno obočie.

“ Elfovia predsa dávno…” Zarazil sa. “ Elfovia neje…” znova sa zarazil. Akoby mu súvislosti dochádzali až postupne.

“Povedzte mi o nich, chcem vedieť všetko.”

“ Je to zvláštna otázka od niekoho kto je…”

“ Jedným z nich?” skočil som mu do reči a zatváril som sa kyslo.

Starec zneistel, ale prikývol.

“ Vychovávali ma ľudia. nemám ani potuchy kto naozaj som . “

„ Zaujímavé. Tuším sa nám to komplikuje.“ Hovoril, akoby sám pre seba.

„ Mladý Eil… Eric.. áno Eric vyrastal na kraji lesa. Skoro však zistil že je iný ako ostatné deti. Počul čo šepotali listy v korunách stromov, rozumel štebotu vtákov..”

“ Prestaňte!” vykríkol som. Keď som však zbadal starcov splašený pohľad, pokračoval som miernejšie “ Toto nie je rozprávka… ”

“ Priateľ môj, práve vy ste dôkazom toho, že možno každý jeden príbeh je skutočný.” Starec mal v tvári výraz dieťaťa. Dychtil po príbehu ako pes po kúsku mäsa. Rozprávkar dá hocičo za nový príbeh. Preto nesmiem prezradiť veľa.

Vsunul som ruku do vnútorného vrecka vesty a vytiahol som zloženú mapu. Rýchlo som ju rozložil na stole a začal som ukazovať prstom.

“ Kde žijú? Vy to viete však?” pýtal som sa a naliehal som pohľadom.

“ Neviete kto ste, ale predpokladáte že ste elf.” ignoroval moju otázku

“ Žijú v lesoch?” opýtal som sa konkrétnejšie. “ Kde? Tu?” ukázal som na rozsiahle ohraničené plochy severských snežných lesov. “Alebo tu?” prechádzal som postupne od najväčších pralesov na juhu až k menším lesnatým oblastiam.

“Mladý elf hľadá svojich predkov.” hovoril ďalej pre seba, no zrazu vrhol svoj prenikavý pohľad na mňa. Jeho svetlunko modré oči žiarili vzrušením.

„ Táto mapa vám bude na nič. Ak chcete pátrať po legendách, potrebujete úplne inú mapu.”

„ Máte takú?“

Rozprávkarova tvár sa rozžiarila.