Basnicky.sk

Priam až vo vzduchu viseli slová. Milióny slov stoviek autorov. A predsa ani jedno z nich nevystihovalo toto miesto. Naopak všetky dohromady to dokázali úplne presne. Krásne i hrôzostrašné, vábne aj zastrašujúce, prehľadné a presné, no ukryté v opare tajomstva. na dosah ruky a predsa nedostupné. Cítili ste ľahkosť nekonečna, no ťarcha množstva a významov, vám nedovolili vzlietnuť. Všetky tie vedomosti zviazané do kožených väzieb, všetky tie myšlienky spútané na stránky papiera, všetky tie príbehy, začiatky a konce, to všetko zamknuté v jednej miestnosti. V miestnosti kde stálym návštevníkom bolo len slnečné svetlo a svit hviezd. V miestnosti naplnenej pýchou staviteľov a zápalom umelcov. V miestnosti kde človek bol len nepatrným narušiteľom večného pokoja, len votrelcom vlákaným túžbou po nepoznanom do nehostinných končín. Stačila chvíľa, jediný pohľad, jediný nádych a boli ste toho súčasťou. Ale nie súčasťou dokonalého celku, len nasilu pripojeným kúskom skladačky, len nevítaným hosťom.

Tá hrozivá nádhera bola všade okolo mňa. Cítila som jej omamnú vôňu a počula som jej vyčítavý šepot. Natiahla som ruku a dotkla som sa najväčšieho príbehu všetkých čias.



Len ticho a tma. Mesiac pomaly vchádzal do jediného oka v nekonečnom búrkovom mraku černejšom ako noc. Jeho tlmené svetlo sa pomaly kĺzalo po oblohe, až sa jemne obtrelo o vrchné konáre lesa. Posledné suché listy sa kolísali v studenom vetre blížiacej sa búrky. Vietor neľútostne hnal oblaky a odsudzoval krajinu na ďalšie hodiny tmy. Nový poryv prelomil stopku najslabšieho listu a ten sa tancujúc ako nočný motýľ spustil k zemi, no nedopadol. Stratil sa pod hustou hladinou hmly. A na mieste kde hladina ostala rozčerená, sa ako kruhy na vode začal šíriť zlovestný šepot. Akoby boli vyrušené spiace prízraky bez tela, len s ozvenou svojich spomienok. Bol to hlas pokladu ukrytého v sivom zajatí hmly. Hlas tajomstva, ktoré malo byť odhalené. Ozval sa zvuk ako keď sa rozhorí škrtnutá zápalka a hmla sa prebudila. Začala víriť a pomaly mizla. Pod jej prikrývkou sa už kresali tvary. Posledný výdych pred búrkou rozohnal hmlu úplne, no skôr ako odkryla to, čo tak dlho skrývala, skôr ako sa prvé kvapky dotkli zeme, skôr ako prvý hrom ohlušil krajinu, mesiac zmizol za mrakom a tmou sa rozniesol hlas:

„ Príbeh sa znova začal.“