Basnicky.sk

Dievčina žijúca vo veľkom svete,
chcela len okúsiť šťastie.
Šťastie,ktoré cítila tak dávno,
ktoré by ju pohladilo ako vánok.

Tak sa vybrala jedným smerom,
neriadila sa rozumom.
Slnko prekrásne žiarilo,
jej pekné líca zohrialo.

Vietor jej pohladil tie krásne hnedé vlasy,
vedela, že sa nemôže skrývať za maskami.
Preto odhodila všetky masky
A pocítila ten svet krásny.

Svet, v ktorom sa ľudia majú radi,
svet, ktorý je taký nevšedný a krásny.
Ako kráčala cez veľký park,
zbadala prekrásny zaľúbený park.

Labute v jazierku zaujali aj jej hnedé očká,
prosila pána Boha, nech zajtrajšok počká.
Lavička čakala len na ňu,
aby si sadla aspoň na chvíľku.

Zrazu k nej prišiel malý pes,
vedela, že nechce nič zlé,
tak ho smelo pohladkala,
veľmi si ho obľúbila.

Ako sa hrala so psíkom,
sledoval ju mladý chalan za stromom.
Chalan, ktorému sa veľmi páčilo jej správanie,
a tak pristúpil k nej a začalo sa veľké rozprávanie.

Rozprávali sa o všetkom o láske,
o ľuďoch, o svete o kamarátstve.
Cítila sa pri ňom príjemne,
no musel odísť nečakane.

Kráčala ďalej no jej tvár bola chladná,
akoby tu nebola, akoby tu vôbec nebola...

Náhle začalo pršať, no jej bolo jedno, že zmokne,
len tak kráčala po parku tíško, smutne.
Zastavila sa a nahlas poprosila Boha,
aby jej poslal jeden zázrak sveta.

A keď otvorila svoje očká,
uvidela mladého chalana.
Od radosti nevedala ako sa má zachovať,
no on prišiel s cieľom: „Musím ju pobozkať!“ .

A tak sa nežne pobozkali,
ruka v ruke z parku odchádzali.
Vedeli, že patria k sebe,
že ich nič nerozdelí na svete.

Dievčina pocítila najväčšie šťastie,
bola to láska, ktorá prekvitá dodnes.

Náhody neexistujú to vie veľmi dobre,
preto sa poďakovala pán Božkovi za všetko dobré.

Stala sa najšťastnejšou dievčinou na svete,
konečne pocítila lásku, šťastie.