Basnicky.sk

sadla si tam,kde sa končí a zároveň začína niečo nové.
V rukách pevne zovreté mala tie posplietané nitky, ktoré jej kedysi daroval...
netušil však, že tam posplietané sú city k nemu, tie hlboké city ktorým nedokázala vzdorovať.nevedela čo má robiť.
Všetku tú bolesť sa snažila dostať von z tej prázdnej schránky kde kedysi našla útočisko jej duša.
Tá neznesiteľná bolesť sa tlačila na povrch a postupne sa menila na nezastaviteľný vodopád,ktorý akoby sa v tej prázdnote tvoril stále dokola a dokola.Chcela zo seba dostať všetko.všetky tie pocity ktoré ju sužovali stále viac a viac.
No nešlo to.
Pýtala sa samej seba - Uvidia moje oči ešte niekedy to svetlo? -
vedela,že tie jemné záblesky ktoré sa pri ich vzájomných pohľadoch menili na žiariace lúče zhoreli.
Už nikdy sa to nevráti.
Chcela dosiahnuť nirvánu,blažené ticho a zabudnúť na všetko to krásne čo jej kedy povedal.Možno to bola lož,ale v nej zostane navždy spomienka na ten oslobodzujúci a zároveň tak upokojujúci pocit,ktorý kedysi hodiny,minúty,sekundy zažívala v jeho rukách.
Bola jej zima.
Celá sa triasla, no nevedno či z toho nočného chladu,alebo z tej bezmocnosti.
Nemohla dýchať.Opantal jej celé telo,srdce rozbil na milión kúskov a všetky držal pevne zovreté v hrsti, ktorú už nikdy neotvorí aby jej to už aj tak mŕtve,rozláamané srdce vrátil.
Zapredala mu svoj život.Vedela že bez neho to už nieje ona.Je iba to čo z nej zostalo.
...A to chcela vedieť len jeho meno...