Basnicky.sk

Zvestujem krvou poliatou
Zahubeným žobrákom
Zvesť moja sa prepadáva
Žiadna úcta, žiadna sláva
Len ticho búriace sa nad horami
V kukuričnom poli život rozpáraný

Hnijúce zvyšky črevných pozostatkov
Siaham na ne svojou rukou krátkou
Hlad zaženiem do temných rituálov
V túžbe nesplnených ideálov
Sám som ako nenásytná vlčica
Bo ďaleko je nekončiaca hranica

Kde sa podeli tie zbytky ranných nebožtíkov
Tie polámané krídla malých anjelikov
Hľadať ich, ja o to nestojím
Radšej s tou štetkou svadbu vystrojím
Kolíska plná zavraždených detí
Bez krídel ďaleko neodletí

A ten zradca, čo hľadá zmysel života?
Z neho, ja spravím svojho otroka
Abo srdce vytrhnem mu z hrudníka
Nech pozná bolesť, ktorej uniká
Ideál krásy už dávno sa váľa v sračkách
Drôty ma ovinuté na kopačkách

A pán ríše mŕtvych žere ženské mŕtvoly
Vyťahuje črevá cez všetky tri otvory
Len sabotáž na pomníku beznádeje
Nech klaňajú sa všetky duše poranené
Nech tvoj domov rozpadne sa v prach
Nech cíti každý ten utopický strach

V zármutku svojej neschopnosti
Vycucáš z tela všetky oplzlosti
A v bielom tele v svetle spasiteľa
Si diabla svojho pekla uvidela
Nožom sa rútiš proti nemu
Proti tom telu vykrchlému.

Syn čo stratil otcove pochopenie
Svoj osud už nikdy nedoženie
Len v hlbočinách morských archanielov
Pláva tvoja pomsta plachtou zabalenou
V žilách ti vrie oheň rozhorený
No tvoj spánok už dávno je utopený

Len plačúce deti nad ranami smútku
Kráčajú cestou do zármutku
Ich kolena sa prelamujú v strach
Práve prekročili síl pekelných prah
Zrodenie už dávno je nepoznané
Mince nádeje sú postrácané

Počuť len štekot besných sýkoriek
Nikto nikdy nechcel vyhorieť
Sám diabol sa znáša nad priepasťou
Preňho si vandrák, čo nikdy nevyrástol
Preňho si obesená salamandra smrti
Prázdne vnútro tvojho ja - sa ti rúti

Kríž, ktorý poliala neúprosná láva
Sa v popol celý rozpadáva
Skrat v tvojich očiach ti prikazuje
Kým diabol čižmy svoje nevyzuje
A zatlieska ti ironickou vášňou v kroji
V tej chvíli padneš ako pešiak v boji

Pach supov čo im krídla dávno doleteli
Dožíva svoj život na posteli
Lež ranné vtáča ďaleko nedoletí
Ich prirodzený inštinkt je ešte nedozretý
Len vlajky vejú na počesť samovrahov
Čo svoje prsty vrhajú za potravou

A čo nedobytné pevnosti zeme?
V nich nádej beznádejná drieme
V ich očiach vidno slzy krvavé
Len diabol dúfa, že to tak ostatne
Že sila už nie je natoľko odvážna
Povstať z popola a kričať do prázdna

Posledná aktualizácia: 7. 4. 2013 22:45