Basnicky.sk

Kde-tu sa vietor strieda s hmlou,
sedím na útese splavu
a lížem si ranu za ranou.
Snažím sa uniknúť tomu ukrutnému davu,
no pretrháva sa zem podo mnou...

Stojím na pokraji priepasti,
no mám pocit, že už dávno mŕtva na dne ležím.
Žijem ešte, azda len z milosti,
akoby život sám nevedel, že ma tým len ťaží.
Prečo som len ochutnala z toho kalicha lásky?
Keď teraz tak trpím, zbičovaná duša moja.
Z toho všetkého mám na čele vrásky
a spomienky, čo nás navždy spoja...
a bolia...

ODIŠIEL...tak to už býva,
už si nespomenie, že existujem.
Pripadám si teraz ako čierna vdova,
spím, dýcham...dočerta, žijem!
ale akosi naprazdno...
padla som až na dno,
plakala, zúfala...áno, áno...
A keď som si myslela, že som už stratená,
spoznam Teba,
chlapca bez mena.
A zrazu si mi bol známy,
môj malý chlapček, môj milovaný.
Odvtedy všetko zlé je za nami,
zacelia sa všetky moje rany.

A kde-tu sa ešte vietor stieda s hmlou,
ja sedím na útese splavu,
no už som to ja, ja opät mnou,
našla som novú cestu, cestu popolavú.