Basnicky.sk

Prečo píšeš osmičku ako snehuliaka bez hlavy
a prečo kreslíš rebríky ako paličky medzi prsty

Vznášaš sa nad dlaždicami so škvrnou
a potom sedíš a čakáš a meníš
svoju tvár hovoriac

Chcem viac
než len mlčať a pozorovať
ako každý deň prejdeš okolo
a na dverách zanecháš odtlačky

A že si sám myslíš
že by mohli byť aj na tebe

viem

Od začiatku sa prechádzam popri koľaji
a prekvapene vidím bez nehumánnych látok
S nepochopenou náručou som sa smiala
a užívala si tvoje striebro v očiach
ktoré som vyfúkla z mojich vlastných rúk
ešte ako dieťa

Ba by si sa z toho aj zbláznil

Z voňavého svetla

Aj ty si pomohol
vstať z perín a vypiť pohár čaju
pretože niekedy sa nič neodmieta
S číselným zmyslom predvídam tvoje pery
postoj, akým budeš myslieť

až uvidíš
prečítaš
pochopíš a uveríš
že budem vedieť vnímať bez fyziky

prítomnosti hlasu a lícnych kostí

a minulých dejín z nočných rozhovorov

Riskujem svoj pôvod
aby som ukázala citlivosť na hranách
monumentality neopracovanej hmoty
ktorá sa postupne vyhladzuje
a pomaly vychádzajú na povrch
archeologické možnosti

S nohami i bez nôh

tých našich ukrytých

Tak prečo stále odchádzaš bez slova
a tváriš sa ako zviera

A prečo si všetci myslia, že je nebezpečné...